Všímam si na ľuďoch už dlhšie zvláštnu vec. V jednom kuse sa porovnávame so svojím okolím. Len veľmi málo z nás si uvedomuje širší kontext. Tak ako som nazval tento status, existuje pre nás len to, čo vnímame. To čo nevidíme ako keby nebolo. Je to zvláštne nastavenie ľudskej duše, že nie sme schopní častejšie rozmýšľať v širších súvislostiach. Spôsobuje to nepríjemnú vec. Väčšina z nás je nespokojná s tým ako sa veci majú, lebo sa porovnáva s ekonomicky úspešnejšími ľuďmi hlavne zo svojho okolia. Toto správanie ale potom spôsobuje, že sme poväčšine nespokojní, lebo skoro vždy je okolo nás niekto úspešnejší ako my. Spoločnosť bola v kapitalizme vždy extrémne nerovná a s nástupom neoliberalizmu sa táto nerovnosť ešte prehĺbila, takže dôvodov na nespokojnosť má každý/každá dosť. Irónia pritom je, že tu na Slovensku je napriek tomu väčšina z nás v globálnom kontexte veľmi bohatá (sme približne 45 najbohatšia krajina z takmer 200). Ak by sme boli schopní uvedomovať si, ako dobre sa vlastne máme v porovnaní so svetovým priemerom, alebo v porovnaní s tým, aký bol život v tomto regióne len 100/200 rokov dozadu, boli by sme myslím oveľa šťastnejší. Treba ale asi akceptovať, že takto rozmýšľať väčšina z nás nedokáže.
Preto je druhá stratégia ako zlepšiť naše životy a je ňou zmenšovanie nerovnosti v našom bezprostrednom okolí, našej krajine. Ako vidíte v obrázku, medzi šťastím a poklesom nerovnosti je vzťah. Čím nerovnejšia krajina, tým nešťastnejšia / čím rovnostárskejšia krajina, tým šťastnejšia. Nerovnosť sa dá znižovať hlavne investovaním do vzdelania a progresívnymi daňami. Ak každé dieťa dostane šancu na najkvalitnejšie možné vzdelanie, zvyšuje to jeho šance žiť šťastný život. No a progresívne dane zase majú v sebe benefity hneď dva. Jednak toto kvalitné vzdelanie zaplatia a zároveň znížia rozdiel v majetkoch v krajine. Ako som to písal pred pár dňami, naša ambícia by mala byť čo možno najviac šťastia, pre čo možno najviac ľudí. Bohatí ľudia by mali prehodnotiť ich funkciu v spoločnosti. Sú bohatí a silní na to, aby ostatným pomáhali a nie na to, aby sa uzatvárali do svojich milionárskych bublín a na ľudí okolo seba kašľali. Meradlom skutočného úspechu by malo byť, koľkým ľuďom som počas života pomohol/pomohla a nie aký majetok som nahonobil/nahonobila.
