Marshmallow test je jeden z najznámejších experimentov v dejinách psychológie. Test je jednoduchý. Dáte pred malé dieťa 2 cukríky (marshmallow – odtiaľ meno testu), jeden bezprostredne pred neho a ďalší ďalej ale tak, aby ho videlo a poviete mu, že ak ten prvý vydrží nezjesť, dostane po nejakom čase ten ďalší. Od 60-tych rokov 20.storočia, kedy Walter Mischel Marshmallow test vymyslel, kapitalisti tento test zbožňujú. Závery Mischela, že deti ktoré dokážu odolať pokušeniu, cukrík nezjedia a radšej počkajú na ďalší, budú úspešnejšie v živote (Mischel po rokoch už vtedy dospelých ľudí vyhľadal a zisťoval, ako sa im v živote darí, v závislosti od výsledku testu z ich detstva), im totiž hrajú presne do karát. Celú tú rozprávku o tom, ako má v kapitalizme každý/každá šancu, len musí byť talentovaný/á, cieľavedomý/á a tvrdo pracovať, no a potom naňho/na ňu čaká raj v podobe bohatstva, tento test potvrdzuje. Videl som niekoľko krát Elona Muska (majetok 185 miliárd), ako nadšene o tomto teste rozpráva a o tom, aký úžasný prediktor úspechu tento test je. Všetko by to bolo fajn, keby tento test fungoval, problém je len ten, že nefunguje.
V tom teste sú totiž trhliny ako v Titaniku. Mischel ho robil na deťoch pedagógov v Stanforde (čo je jedna z naj univerzít na svete), takže jeho vzorka detí bola všetko, len nie reprezentatívna. Robil ho na peknej 500+ deťoch vzorke, lenže s dohľadaním týchto detí v dospelosti už až tak úspešný nebol. Dohľadal ich len niečo okolo 90. Čiže vyše 80% dotazovaných, nebolo vo výsledkoch zohľadnených. Výsledky tohto testu sú tak viac o tom, čo experimentátor chcel aby vyšlo, než o tom, aká je objektívna realita. Keď totiž tento test pred pár rokmi zopakovali a boli tentoraz dôslední, takmer žiaden vzťah medzi schopnosťou odkladať pôžitok v detstve a úspechom v dospelosti nebol. Vzťah, ktorý ale výskumníci našli, bol majetok a vzdelanie rodičov detí. Bolo jedno, či pokušeniu deti odolali alebo nie, čo rozhodlo o ich úspechu v dospelosti, bola veľkosť bankového konta a veľkosť knižnice ich rodičov. Tým so vzdelanejších a bohatších rodín sa darilo, tí z chudobnejších rodín mali smolu. Nepomohlo, že odolávali v detstve pokušeniu ako malí Budhovia. Proste keď sa narodili do chudobných rodín, bola im cieľavedomosť pričasto na nič. Život v kapitalizme im hodil pod nohy proste toľko polien, že takmer žiadne to v dospelosti nedotiahlo ďalej ako jeho/jej rodičia. Tak to v kapitalizme chodí. Rozprávkam o rovnosti šancí veria tí, ktorým to vyhovuje a potvrdzuje to ich predsudky. My ostatní vidíme, že otec Elona Muska vlastnil baňu na brilianty, že mama Billa Gatesa bola v prestavenstve IBM a vybavila, aby IBM začala používať software firmy jej syna, že Jeff Bezos dostal od rodičov 300 000 dolárov na štart jeho firmy, že otec Warrena Buffeta bol kongresman atď. atď. atď. Tých zopár zázračných úspechov, kedy sa naozaj na vrchol dostane niekto, kto nemal celý život na ružiach ustlané, je výnimka potvrdzujúca pravidlo. To pravidlo v kapitalizme je, že keď ste chudobný ani pes po vás neštekne. Naopak keď ste bohatý, tak sa vám otvárajú jedny dvere za druhými a len tí naozaj najväčší truľkovia do nejakých nevstúpia. Je na vás, či sa voči tomuto pravidlu vzbúrite, alebo či budete ďalej hltať tú naivnú rozprávku o rovnosti šancí. My v DiEM25 ju nehltáme, my vieme, aká pokrivená rovnosť šancí v tomto systéme je.
