Pre mňa ľavičiara dane nie sú „záťaž“, tak ako o nich hovoria radi pravičiari. Čo tiež nie je náhoda. Raz keď ste oportunisticky na strane mocných a bohatých, budete obhajovať to, čo je pre mocných a bohatých výhodné = tvrdiť o daniach, aké sú zlé a ako by nám bolo všetkým lepšie, keby sme mali „Menej štátu“ (O tom ako fungujú spoločnosti, ktoré majú „Menej štátu“, bol prvý a druhý príspevok v tejto sérii). Treba si uvedomiť, že dane nie sú nevyhnutným zlom, ktorého sa mám chcieť nejako striasť a vyhnúť sa mu. Dane sú solidárny príspevok do spoločného. My všetci spolu ako spoločenstvo sa skladáme na spoločné projekty, nech sú nimi cesty, nemocnice, alebo školy atď, lebo si uvedomujeme (alebo by sme si to uvedomovať mali, veď preto toto celé píšem, aby si to ľudia uvedomili), že keď si solidárne medzi sebou podelíme tieto náklady, vyjde nás to lacnejšie a bude to fungovať lepšie, ako keby sme mali každý platiť iba sami za seba. Stačí si predstaviť ten chaos a tú byrokraciu, čo by bolo treba, keby sa úplne každý verejný statok sprivatizoval a úplne za všetko by sa fakt platilo presne podľa toho, kto, ako, kedy, na čo nejakú inštitúciu, cestu, službu, použil. Každého z nás by zaplavili kvantá účtov každý mesiac. Ten súkromný chodník som použil toľko, tú cestu toľko, škola stojí toľko, nemocnica toľko, poistenie proti požiarom ma stojí toľko, policajti toľko atď. atď. atď. Nehovoriac o tom, že kopec ľudí by si tak mnohé služby nemohli dovoliť vôbec a spoločnosť ako celok by na tom bola horšie. Spoločnosť by na tom bola horšie aj preto, lebo súkromná byrokracia stojí tiež nemalé peniaze. Existuje totiž nielen štátna byrokracia, ale aj tá súkromná. O súkromnej byrokracii sa ale vôbec nehovorí. Prečo asi? Predstavte si taktiež napríklad, že váš sused nezaplatil za poistenie proti požiaru a súkromní požiarnici by odmietli taký dom uhasiť a zhorela by celá ulica. Alebo by ste proste museli zaplatiť aj za suseda, lebo by vás k tomu donútili okolnosti. Bol by to jednoducho strašný chaos.
Keď teda uznáme, že dane platiť treba, lebo určité veci fungujú objektívne naozaj lepšie, keď sú spoločné, vyskočí pri daniach ako téma ich progresivita, teda rozdiel medzi percentuálnou výškou dane, ktorú majú zaplatiť nemajetní a majetní, medzi mierou solidarity, ktorú jednotliví členovia a členky spoločnosti budú niesť. Silní si môžu dovoliť pomôcť slabším, preto sa od nich aj v progresívnom daňovom systéme očakáva viac solidarity. Vo fungujúcej spoločnosti nadštandardné prispievanie do spoločného má byť odmenou, ukážkou sily, úspechu a zdrojom sociálnej prestíže, nie trestom ako to vidia pravičiari. Predstavte si svet, kde sa ľudia chvália tým, koľko daní počas roka zaplatili a koľkým ľuďom tak pomohli. V obrázku vidíte ako to s mierou progresivity v Západnej civilizácii posledných vyše 100 rokov bolo. Boli časy, keď tí najsilnejší a najbohatší boli aj najsolidárnejší, keď platili zo svojho príjmu aj vyše 80%, v niektorých krajinách dokonca cez 90% dane. Dnes sa to, čo pred pol storočím bola bežná vec, zdá mnohým ako nerealizovateľné šialenstvo. Len pripomínam, že na Slovensku sú sadzby dane z príjmu dnes – 19% a 25%. Od 80-90% sme teda riadne ďaleko. 80-90% dane boli ale v minulosti naozaj úplne normálne a bohatí ich platili. To boli mimochodom časy, keď nerovnosť klesala a hospodársky rast bol vyšší ako dnes. Čo neprekvapuje, lebo keď sa ako bohatý majiteľ firmy máte rozhodnúť, či zaplatíte 80-90% daň, alebo zvýšite radšej svojim zamestnancom mzdy, vyberiete si často tú druhú možnosť. No a vyššie mzdy vedú k vyššej kúpyschopnosti, čo vedie k vyššiemu predaju tovarov a služieb, čo zvyšuje celkové bohatstvo spoločnosti. Áno progresívne dane naozaj bohatstvo spoločnosti zvyšujú. Pravičiari vám bohapusto klamú ak tvrdia opak. Solidarita nie náhodou je vnímaná celé ľudské dejiny ako pozitívna vec. Je vnímaní pozitívne preto, lebo funguje.
