Hoci NATO prispieva k samoúčelnej militarizácii a ďalším konfliktom vo svete, v začatí útoku Ruska na Ukrajinu nehralo rozhodujúcu rolu.
Upozornenia, že obavy Ruska z jeho rozširovania sa nebrali vážne opomínajú fakt, že ani samotná ruská vláda nebrala tieto obavy vážne. Rozširovanie NATO o pobaltské štáty komentovala iba formálnymi stanoviskami. Nezastala sa práv tamojších ruských menšín, ani výraznejšie finančne nepodporovala ruskú kultúru v Estónsku, Lotyšsku a Litve, tak, ako to robila v prípade štedrej podpory Marine Le Penovej a iných krajne pravicových kandidátov Európy.
Požiadavky Ruska, aby Ukrajina nebola členom NATO možno preto vnímať ako pokusy prichystať si ospravedlnenia na aktivity, ktoré malo dopredu naplánované.
Je pravda, že na Ukrajine prebiehala živá debata o vstupe do NATO, no bolo to preto, lebo sa výhražky Ruska stali bežnou súčasťou jeho informačného prostredia. Agresívny a šovinistický jazyk ruskej štátnej televízie Ruska, ktorú môžu sledovať aj Ukrajinci, ich pochopiteľne viedol k myšlienkam zbrojiť viac ako menej.
Časť verejnosti Západu alebo globálneho Juhu vníma dianie na Ukrajine ako boj proti americkému imperializmu, čo nemá s realitou nič spoločné. Nevedia totiž o rasistických vyhláseniach vysielaných ruskou propagandou, ktoré v ľuďoch podnietili atmosféru hystérie a strachu. Táto rétorika pokračuje ďalej aj niekoľko mesiacov po začatí vojny.
Dmitrij Medvedev, podpredseda ruskej bezpečnostnej rady, v júni spochybnil, či Ukrajiny bude v najbližších dvoch rokoch ešte existovať a Dmitrij Rogozin, riaditeľ vesmírnej agentúry Roskosmos, ju nazval existenčným ohrozením Ruska – „jeho ľudí, dejín, kultúry, civilizácie“.
Medzinárodná štúdia iniciovaná americkým New Lines Institute a kanadským Centrom pre ľudské práva Raoula Wallenberga, zložená z nezávislých právnikov z oblasti ľudských práv a akademikov, upozornila, že ruskí predstavitelia a štátne médiá opakovane vykresľujú Ukrajincov ako menejcenných, nečistých, ako hrozby alebo stelesnenie zla. Účelom tejto rétoriky je prezentovať podstatnú časť Ukrajincov ako nacistov a smrteľných nepriateľov a týmto spôsobom ich legitimizovať ako terče pre zabíjanie.
Táto atmosféra strachu je reakčnými skupinami zneužívaná na potlačovanie kritiky a odlišných názorov. Ukrajinský štát pozastavil činnosť opozičných strán s väzbami na Moskvu, vrátane tých ľavicových. Istotne nie je tak ideálny, ako býva prezentovaný na Západe, to však nič nemení na fakte, že to bola Putinova armáda, kto Ukrajinu napadol.
S ďalším vývojom vojny sa situácia na Ukrajine paradoxne stáva demokratickejšou a pluralistickejšou. Súvisí to s jej vyzbrojením. Zbrane, ktoré boli na Ukrajinu posielané, boli určené len na gerilový spôsob boja. Západ totiž nerátal s tým, že Ukrajina ako krajina útok prežije. Čakal, že územie bude okupované Ruskom a následne bude, tak ako v Afganistane, zásobovať gerilové skupiny, ktoré budú robiť problémy ruským jednotkám.
Ešte pred rokom 2014 patrila Ukrajina medzi najväčších exportérov zbraní. Po útoku začali túto produkciu využívať na svoju obranu a vyzbrojovať sa sami. Fakt, že vydržala v boji bol prekvapením nielen pre ruských generálov, ale i západných vojenských expertov. Až po štyroch náročných mesiacoch bojov – po bombardovaní Kyjevu, Charkivu a masakroch v Buči – prišla na Ukrajinu ťažká výzbroj. Ukrajina nedostala väčšinu techniky, o ktorú žiadala.
Západ chcel Ukrajinu využiť, ale nehodlal jej pomáhať. Aj preto musela Zelenského vláda robiť ústupky nacionalistom vo veľkých otázkach. Armádu spočiatku nemal kto zastupovať, okrem nacionalistov z Azovu (ironicky nehovoriacich ukrajinsky). To sa však časom zmenilo. Do územnej obrany a ľudových milícií sú dnes zapojené stá tisíce ľudí. Často medzi nimi sú etnickí Rusi alebo rusky hovoriace obyvateľstvo. 80% Ukrajincov pritom považuje územné ústupky za neprijateľné.
Samozrejme, sú tu aj snahy zrušiť ruskú kultúru, búrať sochy a pomníky, či vydávať knihy predstavujúce Rusov ako existenčných nepriateľov. Rovnaké knihy však vychádzajú aj v Rusku o Ukrajine. Paradoxom je, že ľudia, ktorí chcú potlačiť ruskú kultúru a propagovať Ukrajinu nevedia poriadne ukrajinsky. Jazykový problém sa teda týka skôr ideológie a jeho účelom je šíriť určitý politický odkaz, ako len púhy nacionalizmus. Stelesnením tohto paradoxu je samotný Zelenskyj, ktorý nehovoril ukrajinsky predtým, než sa stal prezidentom a jazyk sa musel doučiť.
Oleksij Arestovič, poradca prezidenta a jedna najpopulárnejších postáv, tlačí na to, aby bola ruština a ruská kultúra akceptovaná ukrajinskou kultúrou. Zakaždým prízvukuje, že robí rozdiel medzi Ruskom a Putinovým režimom. Dokonca sa vyjadril, že Sovietsky zväz bol najlepšou vecou, ktorá sa v dejinách Ukrajiny stala. Aj keď to v súvislosti so stalinizmom vyvolalo škandál, jeho cieľom je podkopať krajne pravicový, nacionalistický diskurz. Ide o zásadne odlišný pohľad, že to porovnáme s Putinovým ideológom Iľjinom, podľa ktorého bol Sovietsky zväz skazou.
Hoci neoliberálnou politikou či zakazovaním ľavicových strán Zelenskyj nerobí správnu vec, je to rozdiel oproti Putinovi, ktorý spravil nesprávnu vec. V dejinách sa agresori často vyhovárali na to, čo by sa stalo, ak by nezaútočili. Obrana nejakých území sa ale nerobí cez okupáciu ďalších. Susednej krajine možno pomôcť, nie na ňu útočiť. To by mala pochopiť aj ľavica a stavať sa na stranu ľudí, nie moci, na stranu kolonizovaných, nie kolonizátorov.