Spojené štáty nemajú pod palcom vývoj svetového diania a neurčujú ani jeho výsledok tak, ako to niektorí naznačujú. Dôkazom toho sú ich početné prehry vo vojnách za posledných päťdesiat rokov. USA nedosiahli stanovené ciele v druhej kórejskej vojne, vietnamskej vojne, a debaklami boli aj intervencie v Iraku a Afganistane. Použitie sily sa obrátilo proti nim a pripravilo ich o dôveru nielen tamojšej, ale i svetovej verejnosti.
Napriek obrovským snahám nedokázali zabrániť zvoleniu ľavicových lídrov v Latinskej Amerike. Posledné roky sa im nepodarilo zvrhnúť ani venezuelského prezidenta Nicolása Madura. Ohrozovanie týchto krajín ekonomickou mocou a vydieraním malo len obmedzený úspech. USA teda nemajú dominantný vplyv ani na to, čo sa deje na ich príslovečnom „zadnom dvore“.
Podobne to bolo aj s Euromajdanom – autentickým povstaním ukrajinského ľudu. Hoci bolo neskôr zneužité ukrajinskými oligarchami, podnietila ho ľudová vzbura proti korupcii a autoritárskemu režimu. Ak nechceme prepadnúť beznádeji alebo cynizmu, masová nespokojnosť s pomermi v štáte by mala byť progresívnou ľavicou podporovaná.
Chopili sa jej však pravicové sily, ktoré ju využili v prospech nacionalizmu, neofašizmu a ekonomického liberalizmu. Zareagoval ale aj Putin, ktorému sa nepáčilo zvrhnutie pro-ruského prezidenta Janukovyča. Rusko mu poskytlo útočisko a proti ukrajinskej armáde vyslalo jednotky, ktoré jej uštedrili výraznú porážku. Následné „mierové dohody“ obom stranám slúžili len na preskupenie síl a prípravu na ďalšie kolo bojov.
Zásadný úder legitímne zvolenej vláde Ukrajiny sa Rusko rozhodlo uštedriť v najslabšej chvíli protivníka. Západ bol unavený dva roky prebiehajúcou pandémiou a v mnohých z jeho krajín prebiehala výmena politikov. V Nemecku a USA sa dostali k moci noví, neskúsení politici, a vo Francúzsku sa blížili voľby, pričom popularita Putinovej, krajne pravicovej sympatizantky rástla.
Pred koncom roka 2021 prišlo Rusko s ultimátom, aby sa NATO stiahlo do hraníc z roku 1997. Na túto nesplniteľnú požiadavku dal Putin dva mesiace a následne spustil útok na Ukrajinu. A to napriek tomu, že prezident USA Biden krátko predtým hovoril o nepravdepodobnosti prijatia Ukrajiny do NATO, a o jej prijatí seriózne neuvažovalo ani Francúzsko a Nemecko.
Ľudové povstanie Euromajdanu pripravilo Rusko o vplyv nad ďalšou bývalou sovietskou republikou. Putin tento proces, pri ktorom si krajiny východnej Európy za spojencov vyberali západné štruktúry, môže vnímať ako osobnú prehru, ktorú sa usiluje napraviť. Snaží sa navrátiť si legitimitu nielen v očiach Rusov, ale i elít. Nechce, aby si ho pamätali ako rozbíjača, ale ako zjednotiteľa ríše, za ktorého sa vydáva.
Nepodarený útok na Kyjev, ale aj odpor obyvateľov v malých mestách ukazuje, že na Ukrajine už nebude schopný nastoliť vládu, ktorú by mohol ovládať. Ukrajinci zápasia o svoju suverenitu a, ako ukazujú prieskumy, nechcú ju stratiť. Mali by si však byť vedomí toho, že kolonizácia nemusí prísť len z východu. Hoci bol Západ od Majdanu prezentovaný výlučne vo pozitívnom svetle, netreba zabúdať, že aj on mal a naďalej má záujem o jej bohaté zdroje.
