Téma blízkych vzťahov katolíckej cirkvi a európskych fašistických režimov sa často obchádza a tabuizuje – inokedy sa zas o nej píše prehnane bulvárne. Cirkev dodnes radšej vždy zapiera (a prekrucuje) ale vo všeobecnosti je faktom, že mala v 30. a 40. rokoch excelentné vzťahy s takmer každým ultrapravým režimom (pravda s okatou výnimkou toho Hitlerovho). Jedna z mála skutočne perfektných a odborne skvelo spracovaných kníh na túto tému je Pápež a Mussolini od držiteľa Pullitzerovej ceny Davida I. Kertzera. Kertzer podrobne popisuje ako Svätá Stolica pápeža Pia.XI s Mussolinim už úplne na začiatku uzavrela dohodu akú s demokratickými talianskymi vládami nedokázala uzavrieť po 50 rokov. Ako Mussolini premenil celé Taliansko na superkatolícky štát o ktorom cirkev vždy snívala, ako zakázal rozvody, vrátil do škôl krucifixy a obmedzoval slobody protestantov. Skutočne nechutne znie scéna keď pápež odmietol prijať rodinu (fašistami zavraždeného) Giacoma Matteotih,o aby ho nemohla o nič prosiť – a ako hneď po vražde utvrdil národ, že cirkev stojí za režimom. Ale to nie je všetko.Je známe, že v 20. a začiatkom 30. rokov taliansky fašistický režim nebol antisemitský. Menej známe je, že pápežský veľvyslanec v Ríme Tacchi Venturi využíval už v tých časoch každú možnú príležitosť, aby Mussoliniho na antisemitizmus zviedol. Už od úplne prvých rokov hovoril o rôznych vládnych opatreniach, ktoré by sa voči židom mali podniknúť. Nosil Mussolinimu antisemitské brožúry a podobne. Sám pritom ako vzorný príklad kňažskej katolíckej morálky zrejme spával s mladým chlapcom, ktorý sa ho následne pokúsil dobodať (a celá vec bola samozrejme pozametaná pod koberec).
Kertzer v knihe popisuje ako katolícka cirkev u Mussoliniho intervenovala za tvrdšie a tvrdšie opatrenia proti hanebnému hriechu dievčenskej gymnastiky, ako toho bolo občas príliš aj na takého sexistu akým Mussolini (,,ženy sú dobré len na rodenie detí a bitku“ povedal pápežskému nunciovi Borgonginimu, ale hned dodal, že čo je zas veľa je príliš). Ako cirkev pretláčala zákazy rôznych kníh a filmov. Ako raz taliansky veľvyslanec vo Vatikáne de Vecchi cirkev upozornil, že je trochu trúfalé ako má stále ďalšie a ďalšie požiadavky na morálku národa a zároveň s plnou samozrejmosťou očakáva, že budú fašisti ututlávať každý jej sexuálny škandál. Ako kňazi naprieč celým Talianskom zapálene podporovali Mussoliniho inváziu do kresťanskej Etiópie (pápežovi samotnému slúži čiastočne ku cti, že aspoň s týmto úplne nesúhlasil a voči verejnosti ostal ticho). A ako cirkev jediný raz zvažovala exkomunikáciu Hitlera. Nakoniec nikdy exkomunikovaný nebol (až do smrti), ale ten jediný raz to zvažovali – pretože bol svedkom na svatbe protestantky (Magdy Goebbelsovej) s katolíkom Goebbelsom… Nič závažnejšie zrejme podľa Vatikánu nespáchal. A ako na vrchole 30.rokov a v časoch najzúrivejších celoeurópskych antisemitských kampaní vychádzali vo Vatikánskych oficiálnych novinách články o židovskom sprisahaní proti svetu a o tom ako židia ovládajú a riadia komunizmus a dokonca rituálne vraždia deti.
To všetko sú nepríjemné fakty a je dobré ich vedieť, aby človek pochopil ako blízko má často klerikálny ultrakonzervativizmus k rôznym povedané eufemisticky, nie úplne pekným veciam. Ako podozrivo často si rozumel (a možno aj rozumie) viac s diktátormi ako demokratmi. A čo všetko má na rováši. V rámci objektivity je, ale treba aj dodať (a Kertzer je objektívny autor), že sám často výbušný, extrémne konzervatívny a cholerický Pius.XI osobne nesúhlasil (na rozdiel od mnohých v cirkvi a najmä mnohých jezuitov ako veľvyslanec Tacchi Venturi) s vyložene rasovo podmienenými učeniami, že ku koncu života začínal byť k režimu a ešte oveľa viac k nacistom stále podozrievavejší a tesne pred smrťou dal niekoľkým liberálnejším členom cirkvi (a napriek opozícii jezuitov) dokonca vypracovať a pripraviť na vyhlásenie vôbec prvú vatikánsku encykliku proti rasizmu (!). V roku 1939 na samom prahu vojny to mohlo mať obrovský dopad na verejnú mienku. Pius.XI ale na prahu vojny umrel – a encyklika mu ostala ležať na stole pri jeho smrteľnej posteli. Jeho nástupca Pius.XII germanofil a extrémny antikomunista (ktorý F.D.Rooseveltovi pri osobnom stretnutí pripomínal pronacistického rozhlasového kňaza Coughlina s jeho fanatizmom a paranojou z komunistov a židov) už potom encykliku nikdy nezverejnil…Do dejín vstúpil (aspoň podľa svojich kritikov) ako ,,Hitlerov pápež“, ktorý nikdy neprotestoval proti holokaustu a celú vojnu ostal v neprestajnom tichu…
