Iba máloktorá postava je dnes tak negatívne opisovaná v historickej pamäti, najmä (ale nielen) pravice, konzervatívcov a aj buržoáznych liberálov ako Robespiere. Mnohí ľudia si pri jeho mene okamžite vybavia spojitosti ako Teror a gilotína. Existujú však aj iné názory a je toho veľa, čo oproti zjednodušenostiam dáva úplne iný obrázok toho, kým bol tento bezpochyby najväčší a najslávnejší muž Veľkej francúzkej revolúcie. Robespiere, pôvodným povolaním advokát, bol prvý raz zvolený za poslanca ešte do Generálnych stavov z roku 1789 – ktorými sa začala Revolúcia. Po ich premenovaní na Ústavodárne zhromaždenie, bol od samého začiatku na najdemokratickejšom krídle. Vymyslel motto ,,Sloboda, rovnosť a bratstvo„. Navrhol a presadil volebné právo pre židov a hercov. Na začiatku revolúcie navrhoval zrušiť trest smrti (!) a dnes už iba málokto vie, že práve ako miernejšiu verziu toho revolucionári zakázali iba mučenie a archaické typy popráv a nahradili ich humánnejšou formou – gilotínou.
Robespiere bojoval ešte v Ústavodárnom zhromaždení aj za udelenie všeobecného volebného práva – čiže aj chudobným. Vtedy ho však poslanci ešte odmietli a podľa takéhoto kľúča budú neskôr voľby vypísané až po zvrhnutí kráľa o rok – dva neskôr. Nikdy sa nebál povedať, čo bolo správne aj proti všetkým a zoči voči verejným náladám bojoval za mier a varoval pred vojnou s Rakúskom. Varoval pred nepripravenosťou armády, porážkami a že raz môže armáda slobodu zvrhnúť (čo o niekoľko rokov neskôr v podstate vykoná Napoleon). Po tom ako sa postupne prevalila kráľova zrada, paktovanie s nepriateľmi Francúzka vo vojne a po tom ako ľud monarchiu povstaním zvrhol bol Robespiere zvolený všeobecným volebným právom do nového Národného konventu. Konventu, ktorý mal vyhlásiť oficiálne Francúzko za republiku a spísať novú ústavu. Tam presadil mimo iné zrušenie otroctva v kolóniach a rasovú rovnosť. Jakobíni zrušili (až oni!) naraz feudálne pozostatky a všetko poddanstvo, uskutočnili pozemkovú reformu v prospech ľudu a vypracovali jednu z najdemokratickejších ústav v dejinách, ktorá sľubovala voľby každý rok a natoľko priamu demokraciu, že mali byť všetky zákony priamo schvaľované referendom.
Francúzko ale bolo vo vojne. A to proti takmer celej Európe (čo sa často opomíňa). Naraz ho napadli Angličania, Španieli, Prusi, Rusi, Holandsko, talianske aj nemecké štátiky, Vatikán. A do toho prebiehala občianska vojna proti kráľovým prívržencom a rôznym zradcom. Veľká väčšina francúzkeho územia bola pod kontrolou nepriateľov vrátane Marseille, Lyonu, Toulonu, Bretónska. Republika a Konvent jednoducho museli voľby a ústavu odsunúť na neskôr (a po páde Robespiera bude potom navždy zavrhnutá) a dočasne zaviesť výnimočný režim, tvrdé opatrenia a teror – podobne by sa za daných okolností zachoval asi každý režim a podobne sa aj v praxi vždy chovajú. Veľmi často sa tiež obchádza fakt, že nepriatelia republiky proti jej príržencom v tom istom čase postupovali úplne rovnako a aj horšie (príkladom môžu byť masakry v Prage, či v Machecoul) a biely teror besnil vo Francúzku aj po jakobínskom páde a oveľa neskôr po páde Napoleona a reštaurácii monarchie. Iba o tom dnes takmer nepočuť. Tam totiž obeťami neboli králi a feudáli, ale ľud a to je v poriadku. Jakobíni naproti tomu siahli na tých hore – a to sa nesmie.
Ale áno predsa – revolučný teror jestvoval. Robespiere sa na ňom samozrejme podieľal. Nebol však sám a iba málokto, ak pozná konkrétne prípady a detaily ho môže pokladať za najviac vinného.Zastával sa náboženskej slobody, snažil sa zastaviť, alebo aj zastavil viaceré excesy (ktoré žiaľ prebehnúť museli). Pokúsil sa potrestať niekoľkých prokonzulov (Fouché, Carrier), ktorí vo vojnových zónach najviac prekročili právomoci. A práve títo ľudia stáli za jeho pádom.
Osobne bol Robespiere vždy skromný, býval v malej izbietke, nejazdil na koči a nestriedal ženy, mal vzťah ku zvieratám najmä svojmu psíkovi a zamladi holubom a bol známy svojou cnostnosťou. So svojou snúbenkou Duplayovou sa nakoniec nikdy neoženil, pretože údajne čakal až na koniec Revolúcie. Bol známy pod príznačnou prezývkou ,,Nepodplatiteľný„, ktorú si inak vyslúži iba máloktorý politik. Muž, ktorý úspešne riadil obranu Francúzka proti takmer celej Európe a jeden z podľa môjho názoru najväčších otcov modernej demokracie umrel 24. júla 1794. Gilotínovaný po ozbrojenom ,,Thermidorskom„ prevrate tak ako boli gilotínovaní aj mnohí ďalší. Po smrti bola naňho zvalená vina za všetky excesy najťažších rokov revolúcie a ľudia, ktorí ho zvrhli následne pokojne a postupne pochovali veľkú časť jej diela. Po Thermidore bolo chudobnejším Francúzom zobrané volebné právo, ústavu prvého roku zrušili aj s jej výdobytkami, v kolóniach sa postupne obnovilo otroctvo a voči jakobínom sa uplatňoval ,,biely teror“ zatiaľčo rojalisti a girondisti dostávali amnestiu. Pamiatka a dielo tohto veľkého muža a celej jeho doby však nezomrela a mnoho z toho najlepšieho s čím jakobíni prišli už vtedy sa časom predsa vo svete uplatnilo – a zlepšilo ho to.