O Veľkej francúzkej revolúcii existuje množstvo zažitých mýtov. Vo všeobecnosti majú za cieľ očierniť ľudové vzbury a zdiskreditovať tak ideu boja za slobodu a pokrok (čo súčasnej vládnucej elite vyhovuje). A presne takým zažitým je obrázok ako revolucionári a jakobíni na jednej strane vraždili a gilotínovali a na druhej akoby sa nedialo nič. Akoby krv neprelievali obe strany. Kto ide do hĺbky ten vie, že prelievali, ale to ide málokto a väčšina filmov, učebníc a zjednodušených príbehov vám o ničom z toho nepovie (tak ako aj sotva zmienia vojnu v ktorej Francúzko bolo). V skutočnosti súčasne s jakobínskym prebiehal aj ,,biely„ teror oponentov revolúcie a toto sú len jeho námatkovo vybrané epizódy.
– 4.novembra 1794 vo Varšavskej štvrti Praga, ruská vládna moc v čele s maršálom Suvorovom popravila 20 tisíc poľských civilistov obvinených z prorevolučných sympatií a postojov. Za jediný deň tam bol približne rovnaký počet obetí ako predtým v celom Francúzku za 8 mesiacov ,,Teroru“. Ich príbehy ale v učebniciach a filmoch nie sú – ani jeden nebol kráľ.
– V marci 1793 a ešte pred začiatkom jakobínskeho teroru rozpútali rojalisti v kraji Vendée prvé vlnu zverstiev. V jedinom mestečku Machecoul zmasakrovali do 800 sympatizantov, či údajných sympatizantov republiky. Metódou ,,ruženec„ napríklad ľudí zviazali do kopy okolo vodnej priekopy a následne niekoľkých dostrieľali, aby zbytok popadal do vody a utopil sa. Pozostávajúcich dobíjali pikami. Všetkému asistoval a prežehnával to fanatický kontrarevolučný kňaz – Prioul. Až v odvete na to vypukla vo Vendée brutálna občianska vojna, kde sa republikáni mstili a bez milostili vraždili všetko.
– Od leta 1794 a po celý rok 1795, čiže hneď po Robespierovom páde a ,,Thermidore„ prebiehala doslova po celom Francúzka prvá veľká vlna ,,Bieleho teroru“. Vraždila vláda aj miestne skupiny, thermidoriáni (odporcovia jakobínov, ktorí sa ale obávali návratu kráľa), aj skupinky rojalistov ako ,,Jéhuova kompánia„. Obetí boli tisíce, nikto ich nikdy príliš neevidoval a málokto kedy toto obdobie podrobne študoval. Presné počty mŕtvych nikto dosiaľ nepozná a v učebniciach o tejto hrôzovláde nenájdete takmer nič. Zaújmavosťou je, že obeťou sa takmer stal aj mladý dôstojník delostrelcov Napoleon Buonaparte. Ako bývalý jakobín a priateľ Robespierovho brata skončil dočasne vo väzení, ale smrti unikol, našiel si nové známosti a nepridal sa síce k rojalistom, ale k thermidorskej vláde áno.
– Po Napoleonovom páde v roku 1815 a po následnej reštaurácii monarchie (ktorej nebola hanba sa k moci vrátiť na bodákoch okupantov) následoval aj s tak veľkým odstupom ,,Druhý biely teror„. Vraždili sa jakobíni, demokraticky zmýšľajúci ľudia, protestanti za svoju vieru a samozrejme bonapartisti. Medzi najslávnejšími obeťami boli Napoleonovi vojvodcovia a maršáli Brune a Ney. Obzvlášť Michel Ney známy ako ,,najstatočnejší zo statočných“ je tragickým príkladom vyfabrikovanej justičnej vraždy. Pred zastrelením dostál svojmu menu, odmietol pásku cez oči (,,bojoval som za Francúzko v stovkách bitiek a guľky som sa nebál nikdy.. „) a sám vydal pokyn k paľbe. Jeho pamiatku a pamiatku tisícov ďalších obetí represálií reakcie proti slobode a pokroku si osobne vážim omnoho viac, než pamiatku vlastizradcu Ľudovíta šesnásteho, nad ktorým ohovárači revolúcie vždy ronia svoje krokodílie slzy.
