Stretávam sa často s postojom, že štátna regulácia je škodlivá a lepšie by bolo ju zrušiť. Príde mi to ako postoj, pri ktorom si ľudia čo ho zastávajú, neuvedomujú konsekvencie toho, čo by to znamenalo. Treba sa zamyslieť nad tým ako kapitalizmus naozaj funguje. Podnikatelia sa snažia optimalizovať náklady, kde sa dá. Je to pri motiváciách, ktoré pred nich trh stavia, racionálne správanie. Ak vy neoptimalizujete a váš konkurent optimalizuje, je to len otázka času a z trhu vás vytlačí. Proste bez regulácie a mantinelov štátu, by sme sa dostali do situácie, že by firmy zoptimalizovali náklady do stavu, kde by išli proti všetkým pravidlám, či už morálky, životného prostredia, alebo zdravotného stavu svojich zamestnancov. A bolo by jedno, či by s tým bol podnikateľ ok, alebo nie. Tí morálni, empatickí a ekologicki zmýšľajúci, by boli z trhu vytlačení. Ostali by len tí sociopatickí bez chrbtovej kosti. A úplne nakonci by to bolo ako v Highlandarovi – „There can be only one/Môže ostať len jeden!“
Regulácie tak neochraňujú len zákazníkov a občanov danej krajiny, ale ironicky, aj veľkú časť samotných podnikateľov. Lebo keď sa pri mne povie podnikateľ, nie som býk, čo má pred očami červené súkno, i keď som ľavičiar. Uvedomujem si, že sú medzi nimi aj slušní a milí ľudia, čo majú morálny kompas a chrbtovú kosť. Štát vlastne robí práve týmto slušným podnikateľom permanentne veľkú službu, tým že trh reguluje. Zachraňuje ich tak pred ich konkurentami. Lebo asi nikto nejde do podnikania s očakávaním, že neuspeje a konkurencia ho prevalcuje. Zdravé podnikateľské prostredie a zdravá konkurencia, sú bez štátu nemysliteľné. Rád by som žil v krajine, kde si to slušní podnikatelia uvedomujú a kde pre nich štát nie je ich nepriateľ, ktorý im hádže polená pod nohy, ale spojenec. Lebo keď sa podnikatelia na to, čo po nich racionálne zorganizovaný štát chce pozrú objektívne, uvedomia si, že to nie sú vlastne prekážky pod ich nohami, ktoré im zlý štát pod ich nohy hádže, ale je to zábradlie, ktoré im pomáha k tomu, aby vôbec v danej oblasti podnikať dlhodobo mohli a nezlikvidovali ich konkurenti, ktorí ani nevedia, čo morálny kompas je, nie to aby nejaký mali. Od tých slušných morálnych podnikateľov očakávam, že aj im miliardári a multimilionári vadia a uvedomujú si, že ako spoločnosť zlyhávame, keď ich existenciu umožníme. Dobre nastavené progresívne dane, ktoré by sa zamerali na miliardárov a multimilionárov, by tak pomohli aj veľkej časti podnikateľov. Lebo aj oni dúfam chápu, že konkurovať si s niekým, kto nemá morálny kompas a sociopaticky hrabe k sebe za každú cenu, sa nedá.
