KOĽKO BOHATSTVA JE PRIVEĽA?

Človek je zaujímavý tvor. Ako jediný živočích na tejto planéte si rozpráva príbehy a rozprávky a cez tieto príbehy a rozprávky vysvetľuje svet okolo seba. Žiadne iné zviera to nerobí. Všetky ostatné zvieratá žijú v permanentnom tu a teraz. Nevedia nič o morálke, o nebi a pekle, o cnostiach a hriechu, o pracovitosti a lenivosti, o budúcnosti a minulosti. Proste len tak sú. Hovorím naschvál o rozprávkach, lebo kopec príbehov, ktoré si rozprávame, nemá s objektívnou realitou nič dočinenia. Sú to proste rozprávky. Len to nie sú rozprávky pre deti, ale pre dospelých. A keďže nám ich opakujú do zblbnutia, už sa nad tým ani nezamýšľame, že sú to rozprávky. Berieme ich ako nemenné pravdy vedy nepodobné gravitácii, génom a účinnosti antibiotík. Proste presvedčia nás, že tá rozprávka je pravdivá.

Jedna z najbizarnejších rozprávok, je tá o extrémnej nerovnosti a jej nevyhnutnosti. Hovoria nám, že extrémna nerovnosť je potrebná, aby podnikatelia mali motiváciu riskovať, tvrdo pracovať a byť kreatívni. Podľa tejto rozprávky sú podnikatelia nadľudia, bez ktorých by sa pokrok zastavil, tráva by prestala rásť a prepadli by sme sa všetci do praveku. Jednoducho z podnikateľa sa spravil chránený živočíšny druh s bezpočtom výsad. Ževraj ho dane zaťažujú, ževraj potrebuje slobodu od štátnej regulácie, ževraj potrebuje flexibilný zákonník práce, ževraj musí mať rozviazané ruky, lebo inak ….

Voľakedy som tej rozprávke tiež veril. Vyskakovala na mňa odvšadiaľ. A keďže bola všade a nikto ju veľmi nenapádal, myslel som, že je pravdivá. Do extrémne nerovnej spoločnosti som sa narodil, o extrémne nerovnej spoločnosti som sa učil v škole, extrémna nerovnosť mi bola prezentovaná ako nemenný zákon tohto sveta. Musel som prečítať stovky kníh, vypočuť si stovky podcastov a premýšľať nad týmto svetom stovky hodín, kým mi docvaklo, že to je blbosť. Extrémna nerovnosť je zmeniteľná a odstrániteľná. Prečo si to myslím? Lebo viem, že sa mení v priebehu dejín a taktiež, že v danom období dejín nie je v každej krajine rovnaká. Niekde je najprv vysoká, potom sa zníži, inde je najprv nízka a potom narastie. Proste sústavne sa mení. A keď sa niečo sústavne mení, je to z princípu zmeniteľné. Ako to zmeníme je na nás. To sa volá politika a zákony.

Môj osobný názor a moja životná ašpirácia, je pracovať na spoločnosti, kde nerovnosť medzi najchudobnejším a najbohatším obyvateľom danej krajiny sa nebude počítať v desaťtisíckach násobkov (ako vidíte na obrázku), ale v desiatkach násobkov. A mám na to príklad z minulosti. Tu som o ňom písal – http://nova-lavica.sk/nastal-cas-otvorit-znovu-debatu-o-maximalnom-prijme/ – Roosvelt chcel v USA v 1944 zaviesť maximálny príjem na úrovni 13.nasobku priemernej mzdy. Čítate dobre – 13 NÁSOBKU. To bolo práve jedno z tých období, keď nerovnosť radikálne klesala, lebo pri moci boli politici, čo ju chceli reálne aj znižovať. Nehovorili o tom len. Aj to robili. Prečo si takých politikov v našej krajine nevolíme? Poviete preto, lebo o nerovnosti nehovoria. OK beriem. A očakávate to vôbec od nich? A hlavne, čo preto robíte, aby o nej hovoriť začali?