Globalizácia je zvláštny fenomén. Je dobrá a zlá zároveň. Spája ľudí naprieč kontinentami a učí ich spolupracovť, no zároveň zabíja lokálne kultúry. Pomohla nám vytvoriť najväčšiu databanku poznania v ľudských dejinách, internet, no zároveň najviac ničí životné prostredie v dejinách ľudstva. Vytvorila najväčšie bohatstvo v dejinách sveta, no zároveň vytvorila najväčšiu nerovnosť v dejinách sveta. Proste dáva a berie zároveň a to či ju niekto podporuje, alebo zatracuje, je prudko subjektívne.
My ľavičiari k nej aj preto máme rozporuplný vzťah. Na jednej strane sme internacionalisti a globalizáciu a nadnárodnú spoluprácu preto podporujeme, na druhej strane bojujeme proti jej negatívnym dopadom. Proste globalizácia je komplexný fenomén a každý, čo k nej má čierno-biely postoj a slepo ju odsudzuje alebo prijíma, patrí k jedincom, pre ktorých premýšľanie nie je ich forte. Niektoré krajiny sú totiž víťazi v globalizácii a iné prehrávajú.
Slovensko je žiaľ na strane tých, čo viac strácajú ako získavajú. Môže za to primárne Dzurindovská privatizácia. Rozpredali sme si tu v priebehu pár rokov majetok spoločnosti, v hodnote cca 150 miliárd Euro. Asi nikdo nevie presne koľko to bolo a znášame za to dnes konsekvencie. Len aby ste mali kontext, všetko čo dnes na Slovensku máme, je hodné približne 350 miliárd. Povedané inak, približne polovicu toho čo sme mali, sme predali do zahraničia alebo miestnym oligarchom (ale naši oligarchovia získali len malú časť tohto bohatstva, aj preto sú v porovnaní so zahraničnými oligarchami relatívne chudobní). My ľavičiari to považujeme za vlastizradu a Dzurinda s Miklošom by dnes mali za túto krádež na národe sedieť na doživotie v base. Miesto toho pobehujú vysmiati po svete. Hold kapitalizmus 
Čo to s nami spravilo je, že sme jedna z najotvorenejších ekonomík v EÚ – viď obrázky – inak povedané, najviac rozpredaná a najviac v rukách zahraničného kapitálu. Proste naši politici sú z veľkej časti len na okrasu, lebo moc každého politika je nepriamo úmerná otvorenosti ekonomiky. Čím viac je krajina závislá od zahraničného kapitálu, tým menšia je moc lokálnych politikov. Čiže tí naši patria k najviac bezmocným v EÚ. Ako vravíme. To čo spravili Mikloš s Dzurindom bola vlastizrada.
Zásadná otázka je teraz, čo s tým? Odpoveď je postupne skupovať aktíva späť, lebo to ako je to dnes na Slovensku nastavené, je hlavný dôvod našej chudoby. Odtečie odtiaľto totiž približne 20 miliárd ročne na ziskoch do zahraničia, alebo k lokálnej oligarchii. To je 20 miliárd ročne, ktoré chýbajú každému Slovákovi a Slovenke na mzde v peňaženke (mesačne je to približne 500 Euro), to sú miliardy, ktoré chýbajú nášmu štátu v rozpočte. Kým ten majetok neposkupujeme späť, budeme pre zahraničných a lokálnych oligarchov len podržťašky a naši politici tiež. Veď aj preto sa tu riešia viac medvede ako podstatné veci. My vlastne ani podstatné veci riešiť nemôžeme, kým je to takto nastavené
