Je dodnes vžitá prezývka jedného z najväčších hrdinov a štátnikov Tretieho sveta – Thomasa Sankaru. Za svoj krátky (dožil sa iba 38 rokov) život dokázal tento dôstojník z funkcie premiéra a neskôr prezidenta, marxista a panafrický nacionalista, takmer úplne zmeniť svoj štát – a to k lepšiemu. A vzoprieť sa silám imperializmu. Zmenil (kolonialistami vymyslený) názov svojej vlasti Horná Volta na krásne a africké Burkina Faso (,, Zem neúplatných „), vzoprel sa Medzinárodnému menovému fondu a praktizoval politiku sebestačnosti a pokroku. Zakázal ženskú obriezku a nútené sobáše, zakázal polygamiu a zrovnoprávnil ženy. Ako jeden z vôbec prvých a dávno predtým, než sa o ekologických problémoch začalo bežne hovoriť, sa pokúšal chrániť prírodu. Bojoval proti šíreniu púštezasadením viac ako desiatich miliónov (!) stromov. Pridelil chudobným roľníkom pôdu a zrušil pre nich tyranskú daň z hlavy (ktorá vždy a všade na svete dopadá najviac na chudobných). Viedol celoštátne kampane za očkovanie proti meningitíde, alebo obrne, znížil detskú úmrtnosť, Burkina Faso ako prvá africká krajina verejne priznala problémy s šírením AIDS a začala proti nim bojovať, prebiehali verejné programy proti negramotnosti (dovtedy takmer 90 percentnej). Odmietol pôžičky MMF, cez ktoré jeho vlasť táto plutokratická inštitúcia len skryto ovládala a vykorisťovala. Vyzýval na to isté ostatné africké štáty, ktoré žiaľ neposlúchli a neskôr na to doplatili. Burkina Faso sa za jeho éra stala potravinovo sebestačnou.
Osobne bol vždy skromný. Sám si ako prezident zoškrtal plat, prepustil štátnych šoférov a vzdal sa lietania v lietadle prvou triedou, predal vládne Mercedesy a prinútil ministrov chodiť na najlacnejšom dostupnom aute v krajine. V prezidentskej kancelárii si odriekol klimatizáciu, pretože nechcel mať privilégium, ktoré ostatní v jeho štáte stále nemajú. A vždy nosil (rovnako ako museli všetci jeho podriadení) oblečenia ušité v Burkina Faso. Bez ochranky sa prechádzal ulicami pretože vedel, že ho ľudia milujú. Odmietol tiež vyvesiť svoje portréty na verejných miestach (tak ako to robili iní africkí lídri) a sám na gitare zložil novú hymnu.
15. Októbra 1987 ho vojenský prevrat, skryto riadený francúzkym imperializmom, zavraždil a ukončil tak jeho sen o slobodnej a socialistickej republike Burkina Faso. Avšak jeho odkaz žije (a nielen v Burkina Faso a nielen v Afrike) aj naďalej. Slová, ktorá povedal iba niekoľko dní pred smrťou na pripomienku svojho veľkého vzoru a revolucionára Che Guevaru sú mu priliehavým epitafom : „Revolucionári ako jednotlivci sú smrteľní, ich ideály ale budú žiť navždy.“
