To že som ľavičiar (a verím, že aj vy moji čitatelia), by ma nemalo zaslepovať od toho, aby som videl jasne chyby aj vo vlastných radoch. A aby som uznal silné stránky protivníka. Pre poučenie sa a pre budúcnosť, je to dôležité ako len máločo. Chyby ľavice, ktoré ju potápajú a ktoré ju zhadzujú na dno, sú podľa môjho názoru takmer vždy dvoch typov. Jedným je nevernosť svojim vlastným princípom, kariérizmus a korupcia. U socialistov je menej častá, ale vždy škodlivejšia ako u pravice. Pretože pravica už od povahy veci straní bohatým a prijatím úplatku sa až tak veľa nemení – ľavičiar úplatkom automaticky zrádza sám seba a to čo ľavica háji, čiže ľud.Toto vidíme u súčasnej straníckej ľavice, resp. dnes už skôr pseudoľavice, na Slovensku pričasto.Druhou chybou je potom sektárstvo a fanatizmus. Ľavičiari a najmä tí správne radikálni, majú až neskutočnú schopnosť sa vždy štiepiť, hádať, sporiť a rozdeliť na milión drobných skupiniek, ktoré nič sami nedokážu. Komunisti sa sporili s anarchistami, trockisti so stalinistami a dnes vidíme to isté pri takmer každej rozdeľujúcej téme, či už je to Ukrajina, očkovanie, alebo migranti.Dôležité je, že aj keď po ceste porobíme tisíc chýb a aj keď v malých drobnostiach, má aj pravica často pravdu, tak v tom hlavnom – v tom máme na konci dňa pravdu my ľavičiari. A to si treba zapamätať. Sme na strane plebejcov, na strane ľudu. A ten na konci dňa, hoc cesta bude dlhá, musí zvíťaziť.
