Kapitalizmus je systém založený na lžiach, polopravdách a manipulácii. Keby sa hovorila pravda, väčšina obyvateľstva by ho odmietla. Preto sa cielene komunikuje iba nevyhnutné minimum a zvyšok sa zastiera. V obrázku máte príklad.
Oficiálny naratív tvrdí, že na Slovensku máme okolo 200 000 nezamestnaných. Tu však hneď vyvstávajú dva očividné problémy. Prečo sa považuje za efektívny systém, ktorý nedokáže alokovať zdroje tak, aby využil potenciál spoločnosti na 100 %? Ak je niekto schopný pracovať, mal by mať možnosť pracovať. Alebo ideme tvrdiť, že všetko v spoločnosti funguje na 100 % a netreba sa snažiť nič opravovať, či vylepšovať? Hlavne keď bohatstvo generované i s týmto suboptimálnym nastavením, je okolo 50 000 Euro na pracujúceho. To sa akože nedá z takej obrovskej sumy niečo alokovať inak a vytvoriť viac pracovných miest? Jasné, že sa dá, len sa nechce.
To vedie k druhému problému. Netreba veľa premýšľania, aby bolo jasné, že nezamestnanosť a s ňou spojený tlak na jednotlivca sú zámernou súčasťou kapitalizmu. Slúžia na vydieranie pracujúcich v duchu hesla: „Moc nevyskakuj, lebo ťa prepustíme, budeš bez práce, a tým pádom aj bez príjmu!“ Klasickejšiu formu zastrašovania si možno len ťažko predstaviť.
Okrem toho sa medzi nezamestnaných zámerne nerátajú ľudia, ktorí údajne „nemajú záujem uchádzať sa o prácu“. Táto umelo vytvorená kategória sociálne vylúčených, sa následne vôbec nesleduje. Dáta o tom, koľko ľudí je úplne mimo systém, chýbajú. Stačí si však všimnúť, že len bezdomovcov je 71 000, takže je jasné, že reálne môže ísť pokojne aj o 150 000 ľudí, ktorí sú cielene ignorovaní. Nezamestnaných tak nie je 200 000, ale pokojne aj viac ako 350 000. To je vyše 12 % populácie, možno aj viac – ľudí, ktorí by vo funkčnej spoločnosti pracovali a tvorili hodnoty, ale nemajú ako. Kto súdny môže toto nazývať efektivitou? 
