Stretám sa občas s reakciou, keď sa otvorene v nejakej skupine prihlásim k ľavicovému mysleniu, že sa na mňa tí ľudia pozerajú, ako na nejakého pomýleného živočícha. V očiach im úplne vidím to: „Akože samozrejme, že sa človek k takej ideológii nehlási, lebo veď predsa komunizmus a Stalin.“ Keď som bol mladší, zvyklo ma to pichnúť, lebo som sa cítil byť mimo. No čím viac o dejinách ľavicového myslenia viem, tým viac vidím, že možno sú mimo skôr tí, ktorí si pri spomenutí ľavice a socializmu klepú na čelo. Poväčšine mi tí ľudia prídu ako niekto, kto sa neunúva s pochybovaním a pravdu nehľadá, lebo majú vo veciach jasno a svoju pravdu už našli. To, že sa môžu mýliť, ako keby nebola opcia. Pochybnosti proste asi nemajú vo svojej emočnej výbave, alebo minimálne nepochybujú o veciach toľko ako ja. Proste veria tomu, že socializmus je blbosť, lebo Stalin a žijú si svoje životy. Tým, že možno aj väčšina popredných intelektuálov, umelcov, vedcov a politikov sa k ľavici hlásilo a hlási si hlavu nelámu.
Čo ale ak sa mýlia? Čo ak by sme sa podľa podobnej logiky postavili k Ježišovi a kresťanstvu? Čo ak by sme Ježiša a kresťanstvo odmietli, lebo španielska inkvizícia a pedofilní kňazi? Mne takého myslenie príde príliš zjednodušené. Odmietať nejaké myšlienky preto, lebo niekto, kto sa k nim verejne hlásil, napáchal svinstvá (a páchaním tých svinstiev práve tieto myšlienky, ku ktorým sa hlásil, poprel), je predsa hlúposť. Ľudia sú komplikovaní a žiaľ, práve tí najväčší sociopati radi použijú čokoľvek je poruke, len aby sa dostali na vrchol, bez toho, aby tomu naozaj verili. Pošliapať hlásanie Ježiša im nevadí rovnako, ako im nevadí pošliapať Marxa, hlavne že získajú moc. Vedie to potom k tomu, že katolicizmus je karikatúrou toho, čo hlásal Ježiš podobne, ako bol Sovietsky zväz karikatúrou Marxizmu. No a tak ako neodmietam Ježiša, lebo inkvizícia, lebo si uvedomujem, že Ježiš s tým nič nemal, veď bol vtedy predsa storočia mŕtvy, neodmietnem Marxa, lebo Stalin, lebo Marx s ním tiež nič nemal a bol desiatky rokov mŕtvy. Myšlienky by sa nemali posudzovať podľa toho, či sa nimi nejaký prepnutý sociopat oháňal, ale podľa toho, ako nám znejú vo svojej ideálnej forme.
Podľa mňa idea socializmu a ľavicovosti by bola mŕtva vtedy, ak by to, čo ideálne reprezentuje a to, čo robil Sovietsky zväz, bolo ako cez kopirák. Tak to ale ani zďaleka nebolo. Mŕtva potom nie je idea socializmu, ale len tej pomýlenej karikatúry, ktorou sa oháňali v ZSSR. A tá karikatúra nech si kľudne hnije na smetisku dejín. Ľavicovosť pre mňa žije, lebo má stále čo ponúknuť. A ako dôkaz robustnosti tohto myšlienkového prúdu, som pohľadal len zopár osobností, ktoré sa otvorene k ľavici hlásili a hlásia. Mne príde veľmi málo pravdepodobné, že by boli všetci a všetky mimo. Skôr to vidím tak, že tieto myšlienky majú potenciál, ktorý proste zatiaľ nebol realizovaný. To, že niečo hneď nevyjde, keď to skúsite, predsa neznamená, že to máte zahodiť, ale že to treba skúsiť inak a lepšie. Veď aj pre tento optimizmus, že sa dá s ľavicou stále počítať ako s myšlienkovým prúdom, ktorý nám má čo ponúknuť, som v DiEM25. Ako to vidíte vy?