Myslím, že všetci vidia, že naša spoločnosť je silne polarizovaná a pnutia v jej vnútri sú extrémne silné. Pomenovať, že to tak je, je dôležité, ale ešte dôležitejšie je navrhnúť čo s tým. Toto samozrejme nie je prvý krát v dejinách, keď sa niečo také stalo. História je plná príkladov, keď to bolo ešte extrémnejšie, príkladov občianskych vojen, príkladov pogromov, príkladov verejných lynčovaní atď. Našťastie človek je tvor inteligentný a vie nachádzať odpovede na otázky života. Čo teda robiť v situácii ako je táto?
Treba s ľuďmi „člnkovať“ – viď obrázok, treba sa vystavovať ich inakosti. Vieme, že to funguje, ako to ale zorganizovať? No a tu prichádzajú na pomoc príklady zo zahraničia. Keďže som zamestnaný dlhé roky v nadnárodnej firme a jeden z mojich dlhoročných šéfov bol Švajčiar, počúval som roky, čo a ako robia vo Švajčiarsku, krajine s asi najfunkčnejšou demokraciou na svete. Tak čo teda robia a funguje to? Sú vojaci. Vysvetlím.
Vo Švajčiarsku je povinná vojenská služba 10+ rokov. Všetci zdraví muži sa jej musia zúčastniť. Pravidelne je tam každý muž celé roky povolávaný do armády, nech už je jeho postavenie v spoločnosti hocaké. V armáde sa môže stať, že automechanik velí bankárovi, môže sa stať, že právnici čistia topánky a kuchári ich hecujú, že ich čistia príliš pomaly. Proste vo Švajčiarskej armáde sú vaše peniaze, alebo vzdelanie nepodstatné, podstatné je, aký ste schopný vojak. Čo to spôsobuje je, že ľudia sa viac rešpektujú, čo to spôsobuje je, že pnutia vo Švajčiarskej spoločnosti sú nižšie, než je to bežné a ich demokracia funkčnejšia. A Švajčiari sami si to uvedomujú. Keď v 2013 mali referendum, či povinnú vojenskú službu zrušiť, 73% z nich bolo proti.
Ja som ale pacifista a zavádzanie povinnej vojenskej služby nechcem. Ide mi o to ukázať, že to funguje, keď sa na nejaké obdobie v roku pravidelne roly v spoločnosti vymenia a hierarchia sa sprehádže. Proste, že keď ľudia, ktorí by sa v bežnom pracovnom/osobnom živote nikdy nestretli spolu „člnkujú“, držia viac pokope a viac svoju inakosť rešpektujú. Keď ale nechcem rozširovať armádu, čo chcem?
Ja si myslím, že našej spoločnosti by prospelo, keby sme na spôsob Švajčiarska zaviedli povinnú sociálnu službu pre všetkých pracujúcich, bez rozdielu pohlavia a veku. Proste každoročne by všetci dospelí ľudia museli ísť v rádiuse svojho bydliska, na týždeň/dva vykonávať sociálne práce. Boli by tak vystavení prostrediu, v ktorom sa bežne nepohybujú a ľuďom, ktorých bežne nestretajú. Riaditelia a manažéri by čistili chodby v školách, učitelia by pomáhali v nemocničnej kuchyni, automechanici by pomáhali na mestskom úrade atď atď atď.
Navrhujem toto všetko aj preto, lebo „sprehádzanie hierarchie“ bola celé tisícročia bežná vec. Celý koncept karnevalu bol o tom, že na krátke obdobie roka sa blázni naozaj stali kráľmi, že sluhovia naozaj rozkazovali svojim pánom. V starom Babylone kráľa na jeden deň v roku vyviedli pred ľud a pred všetkými ho vyfackali. Malo to byť pripomenutie, že nikto nie je nad ostatnými. Že sú si všetci v podstate rovní. Že život vyfacká aj kráľa. Naša krajina toto všetko zavrhla mysliac si, že moderná spoločnosť to nepotrebuje. Mýlime sa. My sa musíme spolu všetci stretať a byť na časť roka v koži iných ľudí, ak spolu chceme fungovať. Keď to dokážu robiť Švajčiari, dokážeme to aj my.
