Marx je otec ľavicového myslenia. Žiaľ, takmer nikto ho dnes nečíta a to čo nám tu po ňom z čias komunizmu ostalo, je pokryvená nepravdivá odpudivá karikatúra. Štve ma to. Marx si toto nezaslúži. Keď Stalin, alebo Mao páchali svoje zverstvá, Marx bol už dávno mŕtvy. Viniť za to Marxa, je ako viniť Ježiša za Španielsku inkvizíciu a Križiacke vojny. To je strašná sprostosť. Ale nečudujem sa. Je to celé naschvál. Treba z neho spraviť niečo čím nebol, treba ho zdiskreditovať, aby nebol nebezpečný. Lebo to čo hovoril stojí za to poznať. Ja mám najradšej jeho teóriu nadstavby. Marxova nadstavba je ako obrovská stavebnica Lego, kde každý dielik do seba zapadá a vytvára kultúru a ideológiu spoločnosti. Nadstavba sa skladá z rôznych častí, ako sú zákony, umenie, vzdelávanie, náboženstvo a médiá, ktoré odrážajú dominantnú kultúru spoločnosti. Čo sa však stane, keď je dominantná kultúra utláčajúca? Vládnuca trieda vytvára nadstavbu, vytvára prepracovaný systém manipulácie a propagandy, ktorý ju udržiava pri moci, zatiaľ čo pracujúca trieda zostáva v úzadí.
Tu nastupuje ideológia. Ideológia je ako okuliare, ktoré formujú náš pohľad na svet. Vládnuca trieda sa stará o to, aby sme ich okuliare mali stále na očiach, takže nevidíme svet taký, aký v skutočnosti je. Hovoria nám, že chudobní sú chudobní, pretože nepracujú dostatočne tvrdo, alebo že ženy patria do kuchyne, alebo že ľudia inej farby pleti sú menej inteligentní. Proste hovoria nám, že svet má ostať presne taký aký je a že taký aký je, je v poriadku, lebo každý si v ňom zaslúži presne to miesto, ktoré má. Ale aj pracujúca trieda si môže vyrobiť vlastné okuliare! Môžeme si odložiť utláčateľské okuliare a nasadiť si nové, ktoré nám umožnia vidieť svet taký, aký naozaj je – plný umelo držanej nespravodlivosti a nerovnosti, proti ktorej treba bojovať. Pretože ak sa väčšina majetku dedí (a to je po celé ľudské dejiny nespochybniteľný fakt), je miesto väčšiny bohatých z princípu nezaslúžené, lebo to kam sa kto narodí nie je nikdy o zásluhe, ale o náhode. Kultúra je ďalším kúskom skladačky. Je ako chutný koláč, ktorý sa skladá z rôznych ingrediencií, ako sú hudba, filmy a knihy. Ale rovnako ako koláč, aj ingrediencie sú starostlivo vyberané vládnucou triedou, ktorá chce presadzovať svoje vlastné hodnoty a záujmy. Napríklad filmy často zobrazujú ľudí z pracujúcej triedy ako zločincov alebo obete, zatiaľ čo bohatí sú hrdinovia, ktorí zachraňujú situáciu. Ale aj pracujúca trieda môže vytvárať svoje vlastné kultúrne prejavy! Pomocou hudby, filmov a umenia môžeme spochybniť dominantnú kultúru a presadzovať vlastné perspektívy. Môžeme nakrúcať filmy, ktoré ukazujú bohatých ako chamtivých a skorumpovaných, alebo písať knihy, ktoré vyzdvihujú silu a odolnosť pracujúcich ľudí.
Inštitúcie sú ďalším kúskom skladačky. Sú ako stavebné kamene spoločnosti, ktoré tvoria veci ako školy, väznice a právny systém. Vládnuca trieda rada využíva tieto inštitúcie na udržanie svojej moci a privilégií, pričom obmedzuje príležitosti pre pracujúcu triedu. Napríklad právny systém je často nastavený proti chudobným, ktorí si nemôžu dovoliť dobrých právnikov alebo kauciu. Školy zase učia deti neprotestovať a podriadiť sa autorite. Škola je v Marxovej teórii nadstavby jeden sústavný test, test toho ako veľmi je niekto schopný podriadiť sa a robiť/učiť sa veci, ktoré sú úplne nezmyselné. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sú tí „najlepší“ študenti tí, čo najmenej protestujú proti učeniu sa blbostí? Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo tí čo robia problémy a upozorňujú na nezmyselnosť a nudu v škole sú tí, ktorých v škole trestáme? Bohatí chcú poslušných pracujúcich, čo sa nebúria a nedožadujú sa zmeny. Škola je jedno veľké syto, ktoré to má zabezpečiť. A keďže som odborarsky predák v jednej z najväčších firiem na Slovensku, viem o tom svoje ako sa kapitalizmus snaží udupať pracujúcich ľudí, ktorí vystrčia hlavu zo stáda.
Pracujúca trieda môže tieto inštitúcie spochybniť a žiadať zmenu. Môžeme sa organizovať a protestovať a ukázať vládnucej triede, že sa nenecháme brzdiť jej utláčateľskými systémami. Môžeme vytvárať vtipy a mémy, ktoré poukazujú na absurditu súčasného stavu, a pripomínať ľuďom, že zmena je možná. Boj o nadstavbu prebieha a je dynamický. Vládnuca trieda sa vždy snaží udržať si svoju moc, zatiaľ čo pracujúca trieda sa vždy snaží spochybniť dominantnú kultúru a presadzovať svoje vlastné záujmy. Nie je to vždy jednoduché ani priamočiare a na tejto ceste sa môžeme stretnúť s neúspechmi a prekážkami. Ale s odhodlaním, solidaritou a zmyslom pre hravosť môžeme stále napredovať smerom k spravodlivejšej a rovnejšej spoločnosti pre všetkých ľudí.
Na záver možno povedať, že Marxova nadstavba je veľká, komplikovaná skladačka, ktorá nám pomáha pochopiť, ako funguje spoločnosť. Skúmaním jednotlivých častí skladačky môžeme vidieť, ako vládnuca trieda využíva ideológiu, kultúru a inštitúcie na udržanie svojej moci, zatiaľ čo pracujúca trieda môže vytvárať vlastné časti, aby spochybnila dominantnú kultúru a presadzovala svoje vlastné záujmy. Je to zápas, ktorý si vyžaduje kreativitu, humor a odhodlanie, ale s každým ďalším kúskom skladačky sa približujeme k spravodlivejšej a rovnejšej spoločnosti. A my sa k takej spoločnosti potrebujeme dostať čo možno najskôr. Bohatí sú totiž tak sociopatickí, že radšej zničia tento svet, než aby sa zriekli svojej moci. To nie je náhoda, že pravdepodobnosť nukleárnej vojny je dnes najväčšsia v dejinách, to nie je náhoda, že ekológia je v rozklade. Bohatí nie sú bohatí preto, lebo sú takí šikovní, bohatí sú bohatí preto, lebo sú na peniaze. Hrabivosť bola voľakedy smrteľný hriech, dnes jú máme obdivovať. Aj o tomto posune v hodnotách je Marxova nadstavba. Prevrátenie hodnôt je najväčší úspech bohatých a mocných, zo zla potom spravia dobro a z dobra zlo. Z ničenia prírody urobili pokrok, z najväčšej nerovnosti v dejinách ľudstva prirodzený stav, z permanentnej vojny a zbrojenia nevyhnutnosť, z podfinancovania školstva a zdravotníctva konsekvenciu života nad pomery. Ale už sa nepovie, že pomery sa v jednom kuse zlepšujú, lebo bohatstvo spoločnosti sústavne rastie = tvrdenie že žijeme nad pomery je nelogický blábol. Žeby tieto mediálne drísty, ktoré sa na nás permanentne valia a ktorým žiaľ tak veľa ľudí verí, boli súčasť Marxovej nadstavby?