Pred pár dňami vyšla zaujímavá štúdia. Analyzovali v nej pocit šťastia 33 391 Američanov v závislosti od príjmu ich domácnosti. Zistili, že čím je človek bohatší, tým je šťastnejší. Na prvý pohľad je to ospravedlnenie nerovnosti, no keď sa pozrieme na tie dáta bližšie zistíme, že nie je šťastie ako šťastie. Autori rozlišujú medzi negatívnymi emóciami (strach, úzkosť, depresia atď) a pozitívnymi emóciami (sebavedomie, pocit spokojnosti, pýcha na vlastný úspech atď). Na obrázku vidíte, ako sa pociťovanie týchto emócii vyvíjalo v závislosti od príjmu. Magická hranica je približne 75 000 dolárov, od tohto príjmu pozitívne emócie prevládali nad negatívnymi.
Čo sa dá z tohto výskumu podľa mňa usúdiť je, že od určitého príjmu je otázne, či spoločnosť ako taká pri ďalšom raste príjmu jednotlivca/domácnosti profituje, alebo stráda. A ja si myslím, že stráda. Pretože nie je emócia ako emócia. Ak si mám vybrať medzi pýchou jedného človeka na svoje bohatstvo, ktorý má ročný príjem domácnosti povedzme 500 000 dolárov a negatívnymi emóciami 8 ľudí, ktorí by nepociťovali taký strach, úzkosť a depresiu, ak by sa ich príjem vyšplhal z povedzme 20 000 na 75 000 ročne, vyberám si tých 8. To číslo 8 nie je náhodné. Pri 500 000 dolárovom príjme, človeka delí od 75 000 425 000 dolárov. Ak sa táto suma rozdelí medzi ľudí s príjmom 20 000, dokázalo by sa vytiahnuť k hranici 75 000 približne 8 ľudí.
Ak narastanie šťastia, pre čo možno najväčší počet ľudí, je ašpirácia v spoločnosti (pre mňa toto ašpirácia jednoznačne je), legitimizuje podľa mňa tento výskum veľmi silne progresívne zdanenie. Lebo ja si vyberám 8 priemerne šťastných, ako 1 ultra šťastného. A vy?
