Ak pri hodnotení príčin invázie Ruska na Ukrajinu dáme bokom Putinove baženie po moci či šialenstvo môžeme sa zamerať na obranu záujmov skupiny, ktorú zastupuje. Teda na to, aký je záujem ruskej vládnucej triedy.
Ruský imperializmus, ktorý sa podujal k útoku na slabšieho suseda, sa neprejavuje v rozširovaní sa ruského finančného kapitálu, ani v dobývaní nových trhov či kontrolou nad jeho strategickými zdrojmi. Hlavnou príčinou agresie je strata kontroly nad ideologickou atmosférou v krajine – teda kríza politického, morálneho a intelektuálneho vedenia Ruska.
Tento dôvod vyplýva zo samotnej štruktúry ruského kapitalizmu, ktorý je odlišný od toho západného, a svojimi vojenskými akciami si od neho snaží udržať odstup. Rozdiel medzi nimi spočíva v odlišnej forme obohacovania sa vládnucej triedy.
Nadnárodná buržoázia sa na politickej moci nepotrebuje podieľať priamo, stačí jej využívať rámec poskytovaný štátnym aparátom. Môže profitovať zo štátnych zákazok, daňových výhod, ochranných opatrení, ktoré jej však zabezpečia rozličné vlády, takže sa nemusí viazať na konkrétne osoby.
Na rozdiel od toho, ruskí kleptokrati participujú na výkone štátnej moci priamo. Keďže svoje bohatstvo nadobúdajú prostredníctvom štátnych štruktúr, ich záujmom je chrániť si toto teritórium. V postavení politických kapitalistov sa preto musia podieľať na politickom rozhodovaní krajiny.
Svoju moc nadobudli buď privatizáciou štátneho vlastníctva alebo vďaka možnosti vysávať zisky z verejných statkov do súkromných rúk. Ide teda o akýchsi správcov léna využívajúcich neformálne vzťahy s predstaviteľmi štátu alebo diery v zákonoch umožňujúce vyhýbať sa daniam.
Dalo by sa povedať, že ide o dve podoby kapitalistov – prvých, ekonomických, inovujúcich a vykorisťujúcich lacnú pracovnú silu, ktorých opísal Marx; a druhých, politických, zneužívajúcich štátnu funkciu na hromadenie súkromného majetku, opísaných Maxom Weberom.
Putin moc v Rusku konsolidoval tak, že sa postaral o zmiernenie rivalít medzi vládnucou triedou. Autoritárske formy vlády však majú problém s predávaním moci. Predstavuje totiž nebezpečenstvo, kedy môžu jednotlivci prísť o svoj vplyv a vytvoriť priestor pre povstanie.
Vo svojich periférnych krajinách fungovalo Rusko ako integračná sila, no séria povstaní v nich (Ukrajine, Arménsku, Kirgizsku, Bielorusku, Kazachstane) urýchlila proces rozpadu ich bonapartistických režimov. Tým pádom vzniklo riziko, že by k čomusi podobnému mohlo dôjsť aj v Rusku.
Takéto vlády totiž nedokážu vzdorovať tlakom mimovládnych organizácií, priamo či nepriamo prepojených na nadnárodný kapitál, požadujúcich zastavenie korupcie. Preto potrebovali posilniť svoje pozície a vplyv prostredníctvom vojny, ktorá by ich napriek vysokej cene separovala od Západu.
Napriek ustupovaniu ruských vojsk potrebuje Putin pokračovať v konsolidácii autoritárskeho režimu. Ako vzor mu pravdepodobne slúži čínsky model efektívnejšieho politického kapitalizmu. Cieľom je zaceliť značnú ideologickú krízu, s ktorou sa Rusko potýka už od rozpadu Sovietskeho zväzu.