Robím politický aktivizmus už niekoľko rokov a išiel som do toho s nejakými očakávaniami. Nebol som úplne mimo, vedel som, že väčšina ľudí nebude chcieť robiť nič, ale ta extrémna úroveň apatie na steroidoch ma prekvapila. Premýšľam často nad tým, prečo je to u nás s organizovaním sa až také úbohé. To, že v susednom Rakúsku sú ľudia politicky zorganizovaní o 1000% !!!! viac ako u nás, som písal tu – https://www.facebook.com/profile/100068943018468/search/?q=PREČO%20SA%20V%20RAKÚSKU%20LEPŠIE%20ŽIJE%20. To, že v Západnej Európe sú ľudia zorganizovaní v odboroch mnohonásobne viac a aj preto zarábajú oveľa viac ako my, som písal tu – https://www.facebook.com/profile/100068943018468/search/?q=najdolezitejsia%20tabulka. Nie je to preto tak, že to ako fungujeme na Slovensku je „normálne“. Úplne to bije do očí, že s nami niečo nie je v poriadku, a že naša extrémna apatia má nejaký dôvod. Tým dôvodom je, medzi iným, sociálno-psychologický fenomén volajúci sa „naučená bezmocnosť“. Ľudia ktorí naučenou bezmocnosťou trpia, si zvnútornili pocit, že nemá zmysel sa snažiť, že sa nič nedá zmeniť, a že toto čo žijú tu a teraz je to, čo je a musí byť. Konkrétne sa naučená bezmocnosť manifestuje 3 spôsobmi:
1. Je individuálna – ak sa stane/stalo v mojom živote niečo zlé, je to moja individuálna chyba. Ľudia takto uvažujúci nevinia zo zlyhania systém, náhodu, zlé okolnosti, vinia seba. Fungujú na „ja si za to môžem“ psychológii a keďže je to mnou, nedá sa to zmeniť. Uvedomiť si, že často je to inak a často sú v tom nevinne im príde zaťažko.
2. Je stabilná – premýšľajú o svete spôsobom, že takéto to bolo vždy a takéto to bude vždy. To, že svet je tekutý a nič neostane také aké je, nevnímajú. Pre nich všetko to negatívne, čím žijú, je nemenné a sú preto bezbranní a nemohúci.
3. Je globálna – hovoria si, že takéto je to všade, že všetci to majú podobné, že tie sily, ktoré stoja proti nim sú neprekonateľné a neporaziteľné.
Keď ľudia takto o svete a svojich životoch premýšľajú, vedie to k ďalšiemu psychologickému fenoménu, ktorý sa volá „sebanaplňujúce proroctvo“. Proste keď si poviete dopredu, že to dopadne nejako, keď sa vnútorne nastavíte, že takéto to bude, veci majú tendenciu naozaj tak skončiť. Moja osobná teória, prečo také ohromné percento Slovákov a Sloveniek trpí naučenou bezmocnosťou, je naša historická skúsenosť. Buďto sme boli v podriadenom postavení, alebo sme boli malí a bezvýznamní a tak sme bezmocnosťou nasiakli až do morku kostí. Iróniou je, že zároveň snívame o bohatej úspešnej veľkolepej budúcnosti „Švajčiarska Východu“. Snívame, ale takmer nič preto nerobíme. Čím skôr si tu stále viac a viac ľudí uvedomí, že aj tým Švajčiarom pečené holuby do huby nelietajú, ale si svoje postavenie vo svete a svoj úspech v pote tváre museli na úpätí Álp od prírody a života vydupať, že to nebolo dopredu rozhodnuté, a že musia stále tvrdo na tom pracovať, aby boli tam kde sú, tým skôr sa to aj u nás na Slovensku začne meniť k lepšiemu. Ľudia si musia uvedomiť, že každý deň je nový deň, a že to čo bolo včera, môže ale nemusí definovať, čo bude dnes a zajtra. Musia si uvedomiť, že problémom je voľba a že si volia každý deň, aký ich deň a život bude. Lebo prežiť život s tým, že som malá nepodstatná tráva vo vetre a nič na mojom živote neviem a nemôžem zmeniť, to musí byť strašné. Čím viac z nás si povie, že obdobie ohnutých chrbtov skončilo, ideme sa hrdo vystrieť a niečo na našej krajine spoločne a organizovane zmeniť k lepšiemu, tým skôr sa to aj zmení. Sebanaplňujúce proroctvo nemusí mať totiž len negatívny koniec.
