Dnes, keď sa za nacistu, fašistu prípadne Hitlera striedavo označuje Heger, Putin, Trump a kdekto iný a keď ohľadom reálneho obsahu týchto ideológií panuje značný zmätok (najmä preto, že sa vnímajú iba ako synonymum čistého zla a ľudia sa tak nezaoberajú ich reálnym obsahom), azda nezaškodí pripomenúť si pre zaújmavosť, kto ich naozaj podporoval a kto nie.Medzi Hitlerových finančných sponzorov hneď v prvých rokoch patrila ruská cárska rodina (málo sa ostatne hovorí ako blízko mali ,,bieli“ protikomunistickí Rusi k fašizmu a ako boli protižidovskí) a niektorí veľkí, ale aj stredne veľkí pdnikatelia, ktorí sa zhodne skoro vždy – obávali komunizmu. Britský tlačový magnát lord Rothermere, Henry Ford z USA, alebo nemecký oceliar Fritz Thyssen. Všetci mali obavy z hrozby komunizmu (nesmieme zabudnúť, aký bol vtedy populárny a ako v Nemecku niekoľkoráz vypukli prokomunistické ozbrojené vzbury), a to bol ich hlavný dôvod a okrem Forda často neboli nijak zvlášť protižidovskí.Hitlerovu prvú vládu vytvorila NSDAP v koalícii s konzervatívcami (DNVP) a staré tradičné elity (dôstojnícka kamarila, prezident Hindenburg, bohatí) si ju sami vedome zvolili – Hitler neprišiel k moci protisystémovo. Pri likvidácii demokratických slobôd boli konzervatívci z DNVP ešte radikálnejší a chceli ich zrušiť ešte skôr ako sám Hitler.Prvou stranou, ktorú po nástupe k moci Hitler zakázal boli komunisti – a druhou sociálni demokrati (naopak pravicu nechal žiť dlhšie). Pred poslednými voľbami, ktoré ešte povolil zbieral Hitler peniaze od veľkopriemyselníkov typu Krupp a jeho pravá ruka Göring im vtedy výslovne povedal, aby prispievali štedro ,,lebo sa vám to vyplatí – na ďalšie voľby už prispievať nebudete musieť nikdy“. Veľavravné slová, zvlášť ak pomyslíme na to, komu ich adresoval.
Medzi prvými krokmi, ktoré Hitler po nástupe k moci urobil, bol úplný zákaz štrajkov, konfiškácia majetku odborov a rozdrvenie akejkoľvek hrozby ,,sociálnej revolúcie“, a to najmä od komunistov- čím od tradičných elít získal iba potlesk.Prvou medzinárodnou zmluvou, ktorú podpísal, bol konkordát s Vatikánom a Vatikán potom celkom nepokryto Hitlera až do konca považoval za ,,menšie zlo“ ako komunistov (mnohonásobne sympatickejšie boli Svätému stolcu režimy Jozefa Tisu a Benita Mussoliniho). V USA aj v Británii boli konzervatívci (s pár výnimkami typu Churchilla) odporcami konfliktu s Nemeckom a labouristi a ľavica skôr jeho prívržencami. Sám kráľ Edward VIII. Hitlera obdivoval – a Churchill sám zas obdivoval Mussoliniho a podporoval Franca, všetkými smermi rozdával rasistické výroky a proti Nemcom bol najmä čisto z taktických dôvodov.
Je nepochybne zjednodušené opísať nacizmus iba ako nejakú konšpiráciu vyšších kruhov proti demokracii a pracujúcim (ako to často opisovali komunisti) – na takom opise je, ale viac pravdy než sa zdá. Nacisti sami zahrňovali aj isté ,,ľavicové“ krídlo (tzv. ,,Strasserovcov“), ale to bolo takmer okamžite a v zárodkoch nimi samými rozdrvené. K moci sa dostali po dohode a za podpory obrovskej časti ,,establišmentu“.V mnohom ani neboli tak inovatívni a často iba kopírovali prvovojnové ,,wilhelmovské“ Nemecko a jeho militantnú, expanzívnu a antiľavicovú, antidemokratickú ideológiu. Jeden z princov wilhelmovskej dynastie vstúpil do nacistickej strany, sám cisár Wilhelm bol extrémny antisemita a rasista (mimochodom zvlášť rád čítal istého H. S. Chamberlaina – de facto ideového otca nacizmu a človeka čo Hitlera posvätil svojou autoritou hneď v začiatkoch) a plány na expanziu za druhej svetovej vojny sa takmer kryli s plánmi na expanziu z tej prvej.Nemecké firmy a kartely, ktoré chceli vykorisťovať, kolonizovať a sprivatizovať si uhlie, železo a ropu cudzích krajín hrali v plánoch na expanziu obrovskú úlohu – podobne ako to zhodou okolností je v ďalších kapitalistických vojnychtivých štátoch. A rasizmus ten bol ako zámienka používaný nie prvý a nie posledný raz. To všetko znie trochu inak než štandardné náreky mainstreamu o hrozbe extrémizmu bez jeho pochopenia nie?