Sociálne demokracie ako strany boli ešte úplne pôvodne (v 19. a 20.storočí) zakladané ako strany pracujúcej triedy obhajujúce jej záujmy a hodnoty rovnosti, solidarity a internacionalizmu. Ich vedenia sa však časom veľmi často skazili, obsadili si teplé miestečká v parlamentných laviciach, získali peniaze a veľmi často sa odtrhli od reality bežného človeka – a prestali sa zastávať jeho záujmov. Prejavilo sa to už za prvej svetovej vojny (keď väčšinou vojnu na oboch stranách barikády napriek sľubom o mieri prijali a nestavali sa jej masovejšie na odpor) a v niekoľkých ďalších prípadoch – prejavuje sa to však oveľa viac najmä v posledných dekádach.
Sociálne demokracie neraz mlčky zavádzali úsporné a pravičiarske opatrenia, nezastali sa štrajkujúcich, opúšťali stále viac ideu zmeny z kapitalizmu na socializmus a zrádzali ľavicový internacionalizmus.Anglická Labour party sa ešte v 70. rokoch postavila proti pracujúcim počas tzv. ,,jesene nespokojnosti“ a následne mlčky kapitulovala pred Tchatcherovej neoliberalizmom, vylučovala vlastné ľavicové krídla (The Militant, Gallowaya a nedávno Corbyna) a za obzvlášť zradcovského vedenia Tonyho Blaira zašla ešte ďalej. Opustila vtedy (aj formálne) klauzulu o prechode na socializmus a nakoniec sa spojila s najreakčnejšou časťou buržoázie a zaviedla Britániu do bahna koloniálnej vojny v Iraku. Blair príjmal úplatky veľkých kapitalistov, získal si mediálnu podporu tých najreakčnejších z nich (Rupert Murdoch) a volali ho ,,americký pudlík“.
Jemu podobní ,,sociálni“ demokrati posluhovali po celej Európe NATO a Bruselu, vzdávali sa takmer akéhokoľvek posunu od Tchatcherovského neoliberalizmu a bratríčkovali sa s elitami a s prosystémovou pravicou. Sociálny demokrat Solana v roku 1999 za NATO oficiálne nariadil bombardovanie Juhoslávie (nie nepretláčali ho iba neokonzervatívci a neoliberáli). Sociálni demokrati v Europskej elite nepodržali Grécko behom krízy Eurozóny. U nás Fico takmer nenarušil neoliberálny konsenzus z Dzurindovej vlády (žiadna daň z dedenia, takmer nulová progresivita dane z príjmu, takmer nijaká pomoc exekuovaným) a sám sa bratríčkoval s oligarchami. Na Slovensku je dnes reprezentantom takejto sociálnej demokracie najmä Hlas (samotný Fico sa už posunul k skôr nacionálno-konzervatívnej než sociálnodemokratickej strane).
Z týchto všetkých už uvedených dôvodov by sme nemali a ani nesmieme len tak slepo veriť sociálnodemokratickým politikom, že sú hneď lepší. Nemali by sme nikdy odmietať búriť sa proti ich vláde s výhovorkou, že pravica bude ešte horšia. V rámci sociálnych demokracií by som bol vždy iba ako ich najľavicovejšie krídlo (čo žiaľ často dopadne tragicky ako s Corbynom), alebo len ešte naľavo od nich. Ak sa nebudú naďalej zastávať pracujúcich, tak tieto ich skorumpované odnože aj tak časom zaniknú.
Politicky sa zaraďujem naľavo od nich – ako Mélenchon, Corbyn, či Bekmatov.