Žijeme pravdepodobne vo fascinujúcej dobe. Myslím, že nie len mne už dávno došlo, že kapitalistický systém v ktorom Západná civilizácia funguje niekoľko storočí, prestáva fungovať. Tá nefunkčnosť sa manifestuje očividným rozvratom ekosystému – toto je jedna z najteplejších zím v dejinách meteorológie -, militarizáciou spoločnosti – kto si nevšimol vojnu za našimi hranicami žije v jaskyni -, extrémnym rastom nerovnosti – len úplne zmanipulovaní čudáci sa vytešujú z toho ako sa miliardárom darí a počet bezdomovcov a osobných bankrotov bežných ľudí popritom paralelne narastá, nezvládnutím pandémie – milióny ľudí zomreli zbytočne, lebo kapitalizmus bol nepripravený na niečo, čo sa deje pravidelne každú generáciu – atď. Proste deje sa niečo, čo sa celé storočia nedialo. Tak ako francúzska revolúcia v 1789 dala definitívnu bodku za absolútnou mocou kráľa, ktorá bola znakom vyše tisíc rokov fungujúceho stredoveku, tak možno aj teraz na nás ide po štvrť tisícročí existencie kapitalizmu revolučná systémová zmena. Kapitalizmus sa proste vyčerpal a nie je viac schopný pružne reagovať na celospoločenský dopyt po lepšom živote.
Ak mám pravdu a kapitalizmu zvoní umieráčik, na mieste je otázka, prečo sa tá všeobecná nespokojnosť zatiaľ nepretavila do systémových zmien politík v Západnej civilizácii? Odpovedám si, že je to zmes pohodlnosti a strachu. Pri ľuďoch totiž myslím platí jedno pravidlo – diabol, ktorého poznáme je lepší, než diabol, ktorého nepoznáme = radšej budeme jesť zhnitý koláčik, ktorý celý život jedávame, i keď je nám z neho zle, než by sme vyskúšali niečo nové a exotické, čo sme nikdy v ústach nemali. Lebo čo ak to bude ešte horšie? Ľudská prirodzenosť je hold taká, že nás nové veci desia a zásadné zmeny robíme len veľmi neradi a až vtedy, keď naozaj musíme. No a byť ochotný urobiť systémovú zmenu, to si vyžaduje odvahu, ktorú v sebe najprv musíme nájsť. Proste musí to byť až také zlé a nepríjemné, že už sa tá hniloba nedá vydržať. To potom vedie k otázke, koľko toho konkrétni ľudia sú ochotní ešte zniesť? Niekto ma silnú konštitúciu a hnilobu zvláda, niekto skočí po niečom novom hneď ako sa mu naskytne možnosť. Celé je to o bode zlomu, keď na to nové naskočí kritická masa. Môj názor je, že ten bod zlomu je od nás vzdialený len na niekoľko rokov. Proste sa postupne treba kapitalizmu poďakovať. Poslúžil nám. Ale my si teraz ideme vlastnou novou cestou. Musíme v sebe len nájsť tú odvahu, pohnúť sa ďalej a ochutnať tú exotiku nového systému. Či už ho budeme volať socializmus, postkapitalizmus, nerastové hospodárstvo, alebo nejako inak je jedno. Život nie je o slovách, ale o tom ako sa v tom, čo žijeme, cítime – a dobrý život bude mať väčšina ľudí vtedy, keď budeme mať dobrý systém, ktorý odpovedá optimálne na ich potreby. No a ja silne pochybujem, že kapitalizmus dnes dostačujúco odpovedá na potreby väčšiny, tak prečo nenabrať odvahu a nevolať po zmene?
POUŽIJEŠ TO, OBJÍMEŠ TO A POHNEŠ SA ĎALEJ
