Byť ľavičiarom nie je len slovo, je to spôsob života, spôsob vnímania reality. Kto ľavičiarom je a kto nie, sa dá relatívne ľahko rozoznať. Lebo sú „ľavičiari“ oportunisti a ľavičiari idealisti. Idealisti vedia, že majú dosť, a sú tu na to, aby pomáhali iným – tak vnímam aj sám seba. Nemám auto, nemám TV, dovolenky ma nezaujímajú, oblečenie si kupujem v sekáčoch a už som daroval vyše 5 000 eur na dobročinnosť v Afrike – a stále v tom pokračujem.
Oportunisti nikdy nemajú dosť a pomoc iným je pre nich len maska a bezobsažné heslo, za ktorým sa skrýva ich skutočné oportunistické ja. Smerohlas je oportunistami preplnený. Preto to nie je – a nikdy nebude – skutočná ľavicová strana a nás ľavičiarov ich verbálne hlásenie sa k ľavici uráža. Fico a jeho milionárska hacienda, jeho hodinky za 50 tisíc, Pellegrini a jeho autá za 100 tisíc… Také niečo by skutočný ľavičiar z princípu vôbec nechcel. Luxus a ľavičiarstvo nejdú dokopy.
Toto sa však vie už dávno.
Prečo teda – hoci sú tieto veci také samozrejmé – sa aj tak celé roky nedarí vybudovať nič skutočne ľavicové?
Pre toto – obrázok.
Ja už 6 rokov budujem ľavicové organizácie. V DiEM25 nás bolo okolo 70, v Novej Ľavici je nás takmer 50. Poviete si – strašne málo. Ale v realite je to to najväčšie, čo na ľavom dobrovoľníckom spektre existuje. Iba Socialisti.sk sú väčší – je ich asi 100 až 150. Ale oni sú politická strana a zároveň do svojej sebaprezentácie dali odhadujem okolo 200 000 Euro. My v NL-ku len 10 000 
Reálne je tu všetko ľavicové atomizované, nevraživé, apatické, vyhorené, bez ťahu na bránku 
Vidím to všade okolo seba. Zorganizovať stretnutie je robota na celé týždne. Chcieť, aby mi niekto vôbec odpísal na e-mail či správu, je väčšinou márne čakanie. V horšom prípade sa odpovede nikdy nedočkám, v lepšom mi napíšu, že na nich priveľmi tlačím.
A potom to porovnám s tým, ako som zvyknutý fungovať v práci – tam odpovedám na správy a e-maily do pár minút. Ak niečo nie je zodpovedané do 24 hodín, automaticky to vedie k pripomienke.
V slovenskom ľavicovom svete treba všetko násobiť desiatimi 
Proste – ten slovenský, všadeprítomný marazmus je asi najviditeľnejší práve v ľavici. Najviac vyhorenia, najviac nedôvery, najviac animozity, je vidno medzi ľavičiarmi a ľavičiarkami
Je to o to ironickejšie a smutnejšie, že základné ľavicové heslo je o medzinárodnom spájaní sa. A my sa tu nevieme dať viac ako 50 dokopy
Slovenskí ľavičiari robia 2 kognitívne chyby: 1. Sústredia sa pričasto nie na to, čo ich spája, ale na to, čo ich rozdeľuje. A všetkých nás vždy niečo rozdeľuje. Je proste utópia vo väčšej organizácii mať 100% zhodu. Ak niekto také niečo čaká, nech sa nad sebou zamyslí 
Ja všetkým hovorím, že sa treba držať pravidla 51% = ak nás viac spája ako rozdeľuje, je to v pohode 
2. Dokonalosť je nepriateľ dobrého – naše OZtko nikdy dokonalé nebude. Dokonalosť neexistuje. Je to ale merateľne to najlepšie a najväčšie, čo tu máme. Kopec slovenských ľavičiarov to ale nechápe a ak to nie je v ich očiach dokonalé, je to nahovno a nechcú s tým mať nič spoločné
Ja to ale nevzdávam, lebo ja sa držím Gándhiho – Buď tou zmenou, čo chceš vidieť v živote 
A ja chcem žiť vo svete aktivizmu, ťahu na bránku a optimizmu. Nie blbej nálady a apatie
Chcete byť tou pozitívnou zmenou aj vy? Tak sa k nám, ak ste libertariánski ľavičiari pridajte
