Včera bol zase Pochod za život. Tento krát v Košiciach. Prišlo údajne 40 000 ľudí. Dávalo by to zmysel, keby počet potratov radikálne stúpal. Ale ako vidíte v dátach, ich počet radikálne klesá. Tak načo vôbec protestovať, keď sa aj tak deje presne to, čo protestujúci chcú?
A toto je presne tá otázka a ten problém, ktorým sa treba zaoberať. Odpoveď je relatívne jednoduchá. Ľudia sú sociálne zvieratá žijúce v skupinách od nepamäti. Lojalita k skupine, bola desaťtisíce rokov dôležitejšia ako prežitie jedinca. Lebo ak zomrie jeden človek, ale skupina 50 vďaka tomu prežije, je jasné, že je to „dobrý deal“. Kam to vedie je, že ľudia nadraďujú svoje „sociálne JA“ nad svoje „osobné JA“ = že sa podradia skupine a jej „príbehom“, i keď sú kľudne extrémne iracionálne. Oddaná lojalita je slepá. A tak sa môže stať, že 40 000 ľudí v Košiciach vykopáva otvorené dvere a pritom ignorujú OVEĽA pálčivejšie problémy tejto spoločnosti. Sila viery sa nemanifestuje v schopnosti hory prenášať, ale v neschopnosti vidieť, že nejakú horu treba vôbec preniesť. A sme doma.
Čo by sme všetci mali riešiť viac, sú nízke mzdy (preto treba vstupovať do odborov), fašizáciu Slovenska (preto sa treba občiansky angažovať), rast nerovnosti na Slovensku (preto nám treba zaviesť dane z vysokých dedičstiev a progresívne dane z majetku a dividend), odliv mozgov (preto treba do nášho podfinancovaného školstva naliať zdroje), rozklad zdravotnej starostlivosti (Pentu treba konečne vyhnať zo zdravotníctva na krátkom dvore s dlhým bičom) atď atď atď.
Krásne na tom je, že ak si spravíme priority z tohto, bude potratov ešte menej. Lebo aj tých takmer 6 000 žien ročne, čo sa pre potrat rozhodnú, to robia primárne kvôli tým reálnym problémom Slovenska a nie kvôli tým neexistujúcim….
