Ďaľšia dobrá kniha, ktorú som nedávno čítal a o ktorej vám chcem napísať je – Why nations fail? od Darona Acemoglu. Acemoglu je turecko-americký ekonóm a profesor ekonómie na Massachusetts Institute of Technology (MIT). Narodil sa v roku 1967 v tureckom Istanbule a neskôr sa presťahoval do Spojených štátov, aby sa venoval svojej akademickej kariére. Acemoglu získal bakalársky titul v odbore ekonómia na University of York v Anglicku a následne získal doktorát z ekonómie na London School of Economics. Po ukončení doktorandského štúdia nastúpil v roku 1993 na fakultu MIT, kde pôsobí dodnes. Acemoglu je jedným z najvplyvnejších a najcitovanejších ekonómov svojej generácie, podľa Google Scholar má jeho práca viac ako 200 000 citácií. Je známy svojím prelomovým výskumom v oblasti politickej ekonómie, najmä prácou o vzťahu medzi inštitúciami a hospodárskym rozvojom. Je autorom mnohých vplyvných prác a kníh na túto tému, vrátane knihy „Prečo národy zlyhávajú“ (spoluautor James Robinson), ktorá bola široko oceňovaná pre svoj pohľad na faktory, ktoré prispievajú k úspechu alebo zlyhaniu národov. Okrem akademického výskumu získal Acemoglu za svoju prácu množstvo vyznamenaní a ocenení. V roku 2005 mu bola udelená medaila Johna Batesa Clarka, ktorá sa udeľuje najlepšiemu ekonómovi do 40 rokov v Spojených štátoch. Bol tiež zvolený za člena Ekonometrickej spoločnosti, Americkej akadémie umení a vied a Národnej akadémie vied.
Acemogluova práca mala hlboký vplyv na oblasť ekonómie a pomohla formovať naše chápanie zložitého vzťahu medzi politickými a ekonomickými inštitúciami. Jeho výskum je naďalej hnacou silou v štúdiu rozvojovej ekonómie a politickej ekonómie a jeho poznatky majú vplyv na formovanie verejnej politiky na celom svete.Podľa Acemoglua kľúč k pochopeniu toho, prečo niektoré národy prosperujú, zatiaľ čo iné stagnujú, spočíva v ich inštitúciách – konkrétne v ich politických a hospodárskych inštitúciách. Národy s inkluzívnymi inštitúciami, ktoré poskytujú všetkým občanom rovnaké príležitosti zúčastňovať sa na hospodárskom a politickom živote, majú tendenciu prosperovať, zatiaľ čo národy s extrakčnými inštitúciami, ktoré sústreďujú moc a bohatstvo v rukách niekoľkých osôb, majú tendenciu časom upadnúť. Acemoglu uvádza množstvo historických príkladov, ktoré ilustrujú jeho názor, od vzostupu priemyselnej revolúcie v Británii až po stagnáciu mnohých postkoloniálnych afrických národov.
Ide však o toto: v mnohých kapitalistických spoločnostiach majú bohatstvo a moc tendenciu sústrediť sa v rukách niekoľkých bohatých jednotlivcov a korporácií. To môže vytvárať extrakčné inštitúcie, ktoré pracujú v prospech elity na úkor zvyšku spoločnosti. Ak napríklad bohatí jednotlivci a korporácie dokážu využiť svoj finančný vplyv na formovanie politického systému vo svoj prospech, môžu si účinne kúpiť vplyv a presadzovať politiky, ktoré sú pre nich výhodné na úkor všetkých ostatných. Preto dnes v mnohých kapitalistických spoločnostiach vidíme takú výraznú príjmovú a majetkovú nerovnosť. Bohatí bohatnú, zatiaľ čo chudobní sa snažia vyžiť. A keďže bohatí majú taký veľký vplyv na politický systém, môže byť ťažké prijať politiky, ktoré by pomohli vyrovnať podmienky a vytvoriť inkluzívnejšie inštitúcie.
Samozrejme, kapitalizmus nie je vo svojej podstate zlý. V skutočnosti môže byť silným motorom rastu a inovácií. Ak však chceme vytvoriť spravodlivejšiu a rovnostárskejšiu spoločnosť, musíme byť ostražití voči spôsobom, akými môže kapitalizmus posilňovať extrakčné inštitúcie, a usilovať sa o vytvorenie inkluzívnejších inštitúcií, z ktorých budú mať prospech všetci, nielen niekoľko bohatých. Niektorí tvrdia, že riešením tohto problému je jednoducho agresívnejšie prerozdeľovanie bohatstva a príjmov. Acemogluov výskum však naznačuje, že to nestačí. Namiesto toho sa musíme zamerať na zmenu základných politických a hospodárskych inštitúcií, ktoré v prvom rade vytvárajú a udržiavajú nerovnosť. To by mohlo zahŕňať napríklad reformu financovania volebných kampaní, silnejšiu ochranu práce a väčší regulačný dohľad nad vplyvnými korporáciami.
Kniha „Prečo národy zlyhávajú“ je napokon silnou pripomienkou, že na inštitúciách záleží – a že rozhodnutia, ktoré prijímame v súvislosti s našimi politickými a hospodárskymi systémami, môžu mať hlboké dôsledky na úspech alebo neúspech našich národov. Ak si uvedomíme potenciálne nástrahy kapitalizmu a budeme pracovať na vytvorení inkluzívnejších inštitúcií, môžeme vybudovať spravodlivejšiu a prosperujúcejšiu spoločnosť pre všetkých.
