Žijeme v nerovnom svete. Vždy sme v nerovnom svete žili. A pokiaľ ľudia budú ľuďmi, v nerovnom svete žiť budeme. Nie je ale jedno ako veľmi nerovnom. Je to úplne iná nerovnosť, keď sused má 2 kravy a ja mám 1 ako keď Bernard Arnault (momentálne najbohatší človek na svete – majetok 209,3 miliardy dolárov) má majetok väčší 755 595 667x ako mediánový obyvateľ najchudobnejšej krajiny sveta (Centrálna africká republika – mediánový majetok dospelého je tam 277 dolárov). Podľa mňa proste nie je nerovnosť ako nerovnosť. Jednu treba akceptovať a podporovať. Ak sused je lepší farmár ako ja, lebo viacej pracuje, alebo pracuje efektívnejšie, lebo je výmyselník, čo prichádza zo zlepšovákmi ako farmárčiť ľahšie, nech tú 1 kravu navyše má. Nech má aj 10 kráv viacej ako ja. Zaslúži si ich a je to v poriadku, že sa mu darí. Je ale v poriadku a je to obhájiteľné jeho talentom a usilovnosťou, ak tých kráv bude mať 755 595 667x viacej ako ja? A hlavne bude to obhájiteľné, ak tie kravy zdedil? Dnes sa totiž drvivá väčšina majetku dedí. Vždy to tak bolo, že bohatstva, ktoré sa za 1 generáciu vybudovalo, bolo menej ako bohatstva zdedeného, ale čím je spoločnosť nerovnejšia – a dnešná globálna spoločnosť je myslím najnerovnejšia v dejinách ľudstva – dedí sa oveľa viacej majetku ako kedykoľvek predtým.
Prečo sa o tom nehovorí, koľko majetku je príliš? Prečo sa o tom nehovorí, akú nerovnosť sme ochotní akceptovať a tolerovať? Prečo sa o takých veciach v spoločnosti nehlasuje? Prečo toto nie je takmer vôbec téma? Zaráža ma to, lebo pre mňa to je jedna z najsilnejších tém a najväčších motivátorov, prečo toto celé robím. Sústavne si kladiem otázku, či extrémna nerovnosť rozčuľuje len mňa a ešte zopár ľudí okolo mňa, alebo je to emotívna téma pre väčšinu ľudí? Neviem. Pokúšam sa to tu už vyše 3 roky zistiť.
Prečo ma nerovnosť tak rozčuľuje je, lebo viem, že nerovné spoločnosti bohatnú pomalšie ako rovnostárskejšie spoločnosti. Nerovnosť totiž podkopáva rovnosť šancí na sebarealizáciu. Môžete byť napríklad najtalentovanejší farmár v dejinách, čo by prišiel s najlepšími nápadmi ako farmárčiť efektívnejšie, než ktokoľvek iný, prd vám váš talent bude platný, ak sa nikdy pre chudobu vašich rodičov na agrárinu nedostanete, lebo si štúdium nemôžete dovoliť. Rovnosť šancí proste nie je len zhluk slov, rovnosť šancí má brutálne celospoločenské konsekvencie.
Pre toto všetko som ja osobne veľký podporovateľ progresívnych daní z dedičstva (čím väčší majetok sa dedí, tým vyššia percentuálna sadzba dedičskej dane sa naň uplatní) a zaráža ma, že som s týmto mojím postojom zdá sa v menšine. Pri dani z dedičstva je inak pekne vidno pokrytectvo pravičiarov. Majú plné ústa osobnej snahy, individualizmu, sebarealizácie atď., ale zároveň nepodporujú politiku, ktorá by snahe, sebarealizácii a individualizmu pomohla. Nepodporovať rovnosť šancí, je totiž presný protipól podpory sebarealizácie.
Progresívna daň z dedičstva by rovnosti šancí proste veľmi pomohla. V tomto kontexte sa rozpráva aj o tom, čo s takýmito zdrojmi spoločnosť spraví. Mne sa páči nápad, dať všetkým mladým ľuďom pri dovŕšení 18 rokov rovnaký štartovací kapitál podľa toho, koľko sa na takej dani vyzbiera. Povedzme 10 000 Euro, alebo 100 000 Euro v závislosti od bohatstva krajiny. Čo s tým potom tento mladý človek spraví je na ňom. Ak je sprostý a bez talentu prehajdáka ho, ak je šikovný a má nápady, bude z neho možno ten mnou spomenutý najlepší farmár v dejinách.
PREČO SA O TOMTO NEHOVORÍ VIAC?
