„Keď pravda uráža, klameme a klameme, až úplne zabudneme, že nejaká pravda vlastne existuje. Ale ona existuje a skôr alebo neskôr bude odhalená.“ Pozeral som pred pár dňami druhýkrát seriál Černobyl. Ak ste ho ešte nevideli, vrelo, vrelo odporúčam. Bola to napodruhé bizarná skúsenosť, lebo odkedy som ho videl prvýkrát, explodovala vo svete Korona a tie paralely s tým, čo sa dialo v seriáli, keď sa v ňom snažili kočírovať nukleárnu katastrofu, a o čo sa teraz pokúša už takmer 2 roky celý svet, keď sa snaží kočírovať pandemickú katastrofu, sú silné. To, čo povedala jedna z postáv v seriáli (čo vidíte na obrázku + úvode tohto postu), je brutálne platné pre slovenské politické elity. Ich permanentné lži a naša ochota ich počúvať a ignorovať ich, nás doviedli tam, kde dnes sme. Krajina sa rozpadá, lebo sme tolerovali klamstvá celé roky. Odpúšťame ich Ficovi, Mečiarovi, Dzurindovi, Matovičovi, Kollárovi, Kiskovi, Kotlebovi, Mazurekovi, Sulíkovi atď. proste všetkým, čo majú moc. Nečakáme od politických lídrov, že nám budú hovoriť pravdu, čakáme, že nám povedia to, čo chceme počuť. Ich klamstvá, podvádzanie, kradnutie, zneužívanie moci ale nezmiznú. Sú tu s nami a vytvárajú u pravdy dlh, dlh, ktorý bude treba jedného dňa splatiť. A ten čas nastal. Ak sa pýtate, prečo sme v boji s pandémiou jedna z najhorších krajín na svete, podľa mňa je to pre toto. Tá kopa lží, ktorú sme ignorovali nám prerástla cez hlavu. No a miesto toho, aby sme ju celú zmietli a začali odznovu s čistým štítom, živíme zombíkov minulosti. To, že tu za 30 rokov samostatného Slovenska ŽIADEN vrcholový politik neskončil v base a že zároveň je nedôvera v politickú reprezentáciu taká mizerná a ľudia im neveria až natoľko, že sú ochotní zomrieť, než aby spravili, čo po nich elity chcú, to všetko je smutným zrkadlom našej spoločnosti. Čo robiť?Musíme sa naučiť chcieť počuť pravdu, tú príjemnú aj tú nepríjemnú. Zároveň sa musíme naučiť povedať ju nebojácne nahlas. Ak chceme ako krajina a spoločnosť fungovať, musíme žiť v pravde, nie v lži. Musíme sa naučiť začať všetci v malom, u nás doma v našich vzťahoch, v rodine, v bytovkách, uliciach, mestách, v práci a postupne sa prepracovať až k elitám. Musíme byť neoblomní a očakávať od každého tak veľa pravdy ako sa len dá. Časy odpísaných diplomoviek, hlasov podobných hlasom, majetkov prepísaných na manželky, obchytkaných študentiek, fašistických výkrikov na ulici a všetkého toho svinstva, ktoré našim politikom tolerujeme musia skončiť. Alebo v tom pokračujme tak ako doteraz, len sa potom nečudujme, že sa stávame stále viac a viac čiernou dierou Európy a že slovenský tiger stráca dych. Stráca ho, lebo v tej kope lživého hnoja, ktorú sme tu nahromadili a hlúpo sa tvárime, že tu nie je, i keď ten smrad je otrasný, by nedokázal dýchať nikto.
