Niekedy nad tým premýšľam, či medzi dnešnou fašizáciou obyvateľstva, úpadkom odborov a nárastom úzkosti v celej Západnej civilizácii nie je súvis. No a myslím si, že je. Tým spoločným menovateľom je strach. Mnohí ľudia dnes nežijú, ale len existujú. Neriskujú, lebo sa boja. Snažia sa vyhýbať všetkému len trochu nepríjemnému. Utekajú zo strachu pred svetom a pred sebou samým kamkoľvek, kde sa dá skryť. Pre mňa je fašizmus z veľkej časti o strachu. O strachu zo straty identity, o strachu zo zmeny, o strachu, že človek bude konfrontovaný s inakosťou, ktorú nechápe. Niektorí ľudia chcú byť proste radšej v bezpečí, ako byť slobodní. Mám taký pocit, že strach pociťuje dnes viac ľudí ako v minulosti a názorová radikalizácia je ich reakcia naň. Prečo je zároveň odborová organizovanosť taká mizerná? Na Slovensku je napríklad iba 11% – zdroj 1. Lebo ľudia nechcú riskovať svoj materiálny komfort zo strachu, že by oň prišli. Radšej uhnú pohľadom, podvolia sa, nerobia vlny, neorganizujú sa, nekonfrontujú zamestnávateľa s ničím, čo by ho mohlo popudiť. No a je bez debaty, že psychické problémy ako úzkosť sú o strachu.
Stali sme sa spoločnosťou zbabelcov. Nahovárame si, aké ťažké to dnes máme a ako sa s tým nič nedá robiť, len aby sme sa životu vyhli. Naši dedovia by sa za nás, myslím, hanbili. V 2. svetovej proti fašistom bojovali, riskovali v SNP životy, aby ich porazili a my sme si dnes kvôli hore uvedenému neofašistov, nielen na Slovensku, zvolili do parlamentov. Naši dedovia a pradedovia sa nebojácne odborovo organizovali aj napriek tomu, že im hrozil vyhadzov + obušok do hlavy, alebo to mohlo dopadnúť ešte horšie. Nikto nevie spočítať, koľko protestujúcich za lepšie pracovné podmienky v minulosti pozabíjali. A my nie sme ochotní riskovať pár Euro.
Problémom života sa nestaviame tvárou v tvár, ale sa im vyhýbame, až to končí v úzkostných stavoch, ktorými trpí vyše 10% Európanov – zdroj 2. Prečo je toto všetko tak, samozrejme neviem. Hovorím si, že to je asi súhra viacerých faktorov. Domnelý úpadok Západnej civilizácie, koniec milénia, ekologické problémy, globalizácia, nerovnosť, postrádanie veľkej vízie, ktorá by ľudí nadchla, strach z budúcnosti atď. Čo ale viem je, že strach nie je odpoveď a že prežiť život ako zbabelec nestojí za to. Fašizmus treba radikálne odmietnuť. V odboroch majú všetci byť, lebo spolu sme silnejší a naša historická povinnosť je rast nerovnosti konečne zastaviť. Úzkosť treba radšej prekonávať konfrontovaním sa s tým čo nás desí, než tabletkami. No a budúcnosť nie je daná, ale bude taká akú ju spravíme. Tak ju ovplyvňujme. Každý jeden/jedna z vás spolurozhodne, aká bude. Ja dúfam, že to nebude budúcnosť plná zbabelcov.