Tento text je určený všetkým zástancom bezrastu a všetkým, ktorí sa uznávajú v hnutí za odklon od neoliberálneho a produktivistického kapitalizmu a za skutočne demokratickú spoločnosť, samoorganizovanú, pomalú, ľudskú, spravodlivú a rešpektujúcu prírodu. Tento text je voľne dostupný na zdieľanie vo všetkých médiách.
S tým, ako sa napĺňajú najtemnejšie predpovede predchodcov bezrastu, je čoraz viac zrejmé, že naše politické režimy pod vplyvom doteraz ignorovaných fyzikálnych hraníc postupne skĺznu do rôznych foriem ekototalitarizmu. Bernard Charbonneau to správne analyzoval: spoločnosť založená na raste, vedie nenapraviteľne buď k chaosu, alebo k totalite. Na jednej strane, ako jav entropie v uzavretom systéme, vedie nekonečný rast k rastúcemu chaosu v podobe znečistenia, narušenia klimatických podmienok, deštrukcie kolektívneho života, vojen atď. Na druhej strane „čím väčšia je moc, tým prísnejší musí byť poriadok„. Napríklad bezpečná údržba a prevádzka zložitých technických systémov (od ktorých dnes závisí väčšina našich životov) si vyžaduje takú organizáciu spoločenského, kolektívneho, a dokonca aj osobného života (videli sme to pri covide), ktorá bude čoraz totálnejšia a napokon totalitná. Prostriedky na takúto totálnu organizáciu spoločnosti už existujú a na niektorých miestach, napríklad v Číne, sú už nasadené na dystopickej úrovni. Moc, ktorá má zo svojej podstaty tendenciu udržať sa alebo expandovať, si vždy vyberie poriadok a skôr či neskôr skončí s čoraz prísnejšími prostriedkami kontroly populácie pod zámienkou ochrany planéty, spoločného dobra alebo zdravia tých najslabších. „Budú to rôzni ľudia zodpovední za skazu Zeme, ktorí budú organizovať záchranu toho mála, čo z nej zostane, a potom ako spravovali hojnosť, budú spravovať nedostatok.“ (Bernard Charbonneau, Le Feu Vert, 1980). Sloboda, ktorá sa pre nás rýmuje so zdravou a bohatou prírodou, bude obetovaná, a každá ďalšia strata slobody bude znamením čoraz horšieho stavu prírody. Čo robiť tvárou v tvár tejto temnej budúcnosti? Aké je východisko pre hnutie, ktorého filozofickým základom je „účel nesvätí prostriedky“? Znamená sľub ne-moci politickú impotenciu? Môžeme si dovoliť luxus pomalosti, keď sme v núdzi? Tento paradox sa dá zhrnúť do dvoch slov s heslom: „Rýchlo, spomaľme!“.
Zostať nohami na zemi
Po prvé, môžeme si všimnúť, že koncept bezrastu láka každým rokom viac a viac ľudí. Nie všetci sme však na rovnakej vlne a naše zázemie je často veľmi odlišné. Bez toho, aby sme ich všetkých pomenovali, „priatelia bezrastu“ siahajú od starých anarchistov alebo zelených bojovníkov, cez známych mediálnych vedcov, mladých ľudí s ešte nie silným politickým vzdelaním, veriacich, akademikov, roľníkov a záhradkárov, až po širokú škálu ľudí pracujúcich v terciárnom sektore, ktorí hľadajú novú cestu. Politická kultúra všetkých týchto ľudí je značne odlišná a myslím, že sa nemýlim keď poviem, že títo ľudia buď nevolia, alebo volia ľavicu (dosť radikálne). Myslím si tiež, že značná časť ľudí, ktorí nie sú politicky vzdelaní, a ktorí dnes volia krajnú pravicu, by mohli mať radi istú časť bezrastu, ktorá z minulosti, najmä kultúrnej, nechce nevyhnutne „čistý štít“. Toto rozptýlenie je silnou stránkou, ale aj slabinou. Je silnou stránkou, pretože bez určitej kritickej masy pochádzajúcej zo všetkých oblastí života je demokratická zmena zbytočná. Ale je aj slabinou, pretože hĺbka diskurzu bezrastu, jeho radikálnosť, sa nevyhnutne rozrieďuje v rôznych politických zafarbeniach. Môžeme pozorovať niektorých zástancov bezrastu, ktorí považujú za cieľ sám o sebe to, že štát by bol hlavný plánovač skromnosti, niektorých, ktorí zásadne nespochybňujú priemyselnú civilizáciu, alebo dokonca niektorých, ktorí považujú za riešenie zavedenie uhlíkových kvót pre jednotlivcov. To úplne odporuje pôvodnému posolstvu, ale dáva to zmysel. Naozaj nie je potrebné čítať Charbonneaua, Bookchina alebo Illicha, aby sme boli presvedčení o nevyhnutnosti bezrastu a neudržateľnosti kapitalizmu. Stačí len počúvať vedu a pozorovať realitu. V dôsledku toho je každý dôsledný a rozumný človek nútený aktualizovať svoj vlastný ideologický softvér, či už je ľavičiar alebo pravičiar.
Pomaly sa teda dostávame do fázy prijímania pravdy po tom, čo bola dlho ignorovaná, zosmiešňovaná, a potom sa s ňou tvrdo bojovalo. Túto čoraz hmatateľnejšiu vedeckú pravdu však môžu (a budú) prijímať všetky politické tábory, vrátane tých najmenej demokratických. Po druhé, či sa nám to páči, alebo nie, žijeme v síce značne nedokonalom zastupiteľskom systéme, ktorý nám aj napriek neustálemu úbytku slobôd poskytuje určitý priestor na zlepšenie. Ak teda nechceme „robiť revolúciu“, musíme sa s touto inštitucionálnou realitou vyrovnať. To znamená akceptovať dlhú a ideologicky nepríjemnú prechodnú fázu, pretože príliš radikálne a príliš rýchle opatrenia by mnohých ľudí obrátili proti projektu bezrastu, nech by boli zámery akokoľvek ušľachtilé. Odmietnutie novej čilskej ústavy 4. septembra 2022 nás má pred týmto úskalím varovať. Napokon, napriek demokratizácii „malých činov“ a vzostupu početných kolektívnych iniciatív nás štrukturálne zmeny stále čakajú. Gándhího zásada „byť zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete“ ukazuje svoje limity nielen preto, že sa teraz nachádzame v absolútnej environmentálnej núdzi, ale aj preto, že naše slobody budú čoskoro príliš obmedzené na to, aby sme mohli dúfať v postupnú zmenu. Navyše, ak bude volebný systém v súčasnej konfigurácii existovať aj v budúcnosti, priľnavosť más je v kontexte priemyselných a environmentálnych katastrof, ktorých počet a intenzita sa budú neustále zvyšovať, viac než neistá. Inými slovami, už nemáme čas na to, aby sme stelesnili lokálnu zmenu a očakávali, že sa veci udejú samé od seba.
Zašpinenie rúk
Každý, kto sleduje politiku „profesionálnych“ politikov, vie, že je to kruté prostredie plné zrád, úderov pod pás, odriekania, neustálej mučivej nerozhodnosti medzi cieľom a prostriedkami na jeho dosiahnutie, medzi osobnými a politickými cieľmi. A predsa títo ľudia, ktorí si špinia ruky (často bez hanby), a ktorých tak radi kritizujeme (oprávnene), sú ľudia, ktorí nám vládnu a do veľkej miery rozhodujú o realite, v ktorej budeme žiť. Čestný človek vydrží v politike o to menej, o čo viac stúpa po rebríčku moci. Filozof Alain vo svojich Hovoroch o moci v roku 1935 poznamenal, že „najviditeľnejšou črtou slušného človeka je, že vôbec nechce vládnuť iným a vládne len sebe. To rozhoduje o všetkom. Inými slovami, vládnuť budú tí najhorší ľudia„. Väčšina ľudí, ktorí sú čestní, sa len veľmi málo dobrovoľne aktívne zapája do politiky. Žiaľ, vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame, nevidím inú cestu, ktorá by bola menej traumatizujúca.
Dôsledkom týchto úvah je, že podľa môjho názoru je potrebné mať väčšiu váhu na úrovní národnej politiky. Je to jediná mierka, s ktorou môžeme dúfať, že v uspokojivom čase prinesie systémové zmeny. Nechápte ma zle: viem, že debata „zmena zdola“ verzus „zmena zhora“ je falošná. Obe sa vždy navzájom dopĺňajú. Jednoducho pozorujem, že všetky iniciatívy na svete „zdola“ nikdy nebudú stačiť bez moci „zhora“, ktorá tieto iniciatívy prinajmenšom toleruje, v lepšom prípade podporuje a znásobuje. Naopak, nepriateľská centrálna vláda môže spomaliť alebo dokonca zničiť pokrok dosiahnutý na miestnej úrovni a dať voľný priebeh moci nepríjemných kapitalistických síl.
Konkrétne to, čo navrhujem, a akokoľvek je to bolestivé pre tých z nás, ktorí majú anarchistické sympatie, je ovplyvňovať národnú úroveň prostredníctvom hlasovania a angažovania sa v ľavicových stranách. Sú to podľa mňa jediné strany, ktoré sú schopné nás vypočuť a pochopiť, ale aj jediné strany, ktoré sme schopní ideologicky ovplyvniť. Dôkazom je fakt, že vo Francúzsku je v rámci svojej strany La France Insoumise tolerovaný poslanec Francois Ruffin. Ten otvorene presadzuje bezrast v strane, ktorej ekonomický program pozostáva z keynesiánskej obrody a tvrdí, že je „zelený“. V radoch environmentalistov francúzskej zelenej strany EELV našlo hnutie bezrast odozvu v Delphine Batho, ktorá prehrala v roku 2021 kandidatúru na post líderky svojej strany. Vo všeobecnosti sa kritika rastu v súčasnosti vo veľkej miere šíri na ľavici, a to čoraz radikálnejším spôsobom, hoci zatiaľ sa väčšina politických lídrov zdráha zaujať jasné stanovisko k bezrastu.
Keďže si uvedomujem, že vláda formuje našu realitu bez ohľadu na to, či ju volíme, alebo nie, a keďže je to naliehavé, bol by som radšej, keby boli pri moci ľudia, ktorí sú mi ideologicky čo najmenej vzdialení, keď príde čas robiť ťažké rozhodnutia tvárou v tvár krízam, ktoré prídu. Môžeme napríklad predpokladať, že „protikrízové“ opatrenia by boli oveľa menej autoritárske, decentralizovanejšie a viac rešpektujúce súkromie, keby bola pri moci strana ako La France Insoumise vo Francúzsku. Naopak, zákony útočiace na základné slobody a zavádzajúce kontrolu v najdrahšej intimite ľudí pôsobia ako efekt západky: ľudia si na to nakoniec zvyknú a návrat späť je veľmi ťažký. Aby sme politicky pomohli našim najmenším nepriateľom, ktorí majú najväčšiu šancu zjednotiť čo najväčší počet, musíme sa odhodlať hľadať aj hlasy krajnej pravice, ktorá má už dlhé roky rastúci vplyv. S mnohými krajne pravicovými voličmi máme pozoruhodné spoločné záujmy: odmietanie globalizácie, ekonomického liberalizmu, určitej predstavy o pokroku, ale aj túžbu po participatívnej demokracii – čo mimochodom naznačuje veľký ideologický zmätok, ktorý krajne pravicoví lídri podporujú, aby boli zvolení.
Tieto spoločné záujmy musia pripraviť pôdu pre spojenectvá na lokálnej úrovni v konkrétnych témach. Prostredníctvom dialógu s krajne pravicovými voličmi – s ktorými, ak si to treba pripomenúť, nie sú väčšinou ani rasisti, ani fašisti – môžeme nielen dosiahnuť pokrok na miestnej úrovni, ale aj dúfať, že ovplyvníme ich hlasovanie na celoštátnej úrovni. Nakoniec nezabúdam, že na úrovni jednotlivca je vždy potrebné nájsť kompromis, pokiaľ ide o čas venovaný rôznym činnostiam. Individuálna a lokálna úroveň (rodina, bývanie, záhrada, práca, združenia, kolektívy) by mali mať vždy prioritu. Je však na každom, aby prevzal zodpovednosť a zistil, či môže uvoľniť čas na ovplyvňovanie národnej úrovne.
Šírenie nášho posolstva
Okrem politických prostriedkov by som sa chcel vyjadriť aj k technickým prostriedkom, najmä ku komunikačným nástrojom, pretože tie umožňujú šírenie nášho posolstva. Mám 32 rokov, svoje účty na (anti)sociálnych sieťach som dávno zrušil, ale spätne uznávam, že ak som sa stal aktivistom za bezrast s anarchistickými sklonmi, vďačím za to najmä internetu, blogom a najmä Facebooku a YouTube. Ťažko sa mi to hovorí, ale je to pravda. Knihy a papierové časopisy, ktoré mi umožnili prehĺbiť a vyostriť si myslenie, prišli často až potom, pretože mi ich niekto na internete odporučil. Dalo by sa tvrdiť, že ak by tieto platformy neexistovali, myšlienky bezrastu by sa ku mne aj tak dostali inými, nízko technologickými a etickejšími kanálmi. Je to pravda. Ale tieto platformy, žiaľ, existujú a realita je taká, že takmer všetci obyvatelia Európy sú aktívnymi používateľmi jednej alebo viacerých sociálnych sietí, najčastejšie prostredníctvom smartfónu. Trávia na nich čoraz väčší až patologický počet hodín, a ak ich chceme osloviť, nemôžeme už čakať, že svoju prácu urobí ústne podanie alebo výmena kníh a novín.
Akokoľvek je to schizofrenické, myslím si, že je vhodné odsúdiť nevýhody týchto platforiem a technológií ich používaním. Mnohí to už robia. Nemyslím si, že by sa tým zničil podvratný potenciál nášho posolstva. Aspoň nie dovtedy, kým sú zaručené naše základné slobody a kým je možné predvídať politickú zmenu. Ak to neumožňuje okamžité odpojenie ľudí, umožňuje to aspoň zasiať semienka do mysle ľudí. Za predpokladu, že algoritmom prekazíme cestu prasknutím sociálnej bubliny, v ktorej nás uzatvárajú, umožní nám to veľmi rýchlo osloviť tisíce alebo dokonca milióny ľudí, aj keď je to na úkor kvality obsahu. Ako upozorňuje skupina autorov knihy Degrowth & Strategies (Degrowth Vienna, 2022), „radikálny primitivistický diskurz ignoruje príliš veľa skutočností„. Nejde však o to, aby sme sa bezostyšne utápali v spektákle (Guy Debord). Náš prístup musí zostať čestný, ľudský, úprimný a sebakritický. Pretože len tak budeme schopní prelomiť, hoci len na krátky čas, stav hypnózy vyvolaný týmito platformami. Navyše to umožní vytvoriť rozmanité formáty, ktoré sa budú zdieľať s rozmanitými ľuďmi. Je to náročná úloha, ktorú nie je ľahké zvládnuť pre každého. Preto je dôležité pokračovať v zdieľaní myšlienok na základe technických a mentálnych schopností každého z nich, samozrejme, bez toho, aby sme sa vzdali „bezrastových“ spôsobov (diskusie, knihy, noviny, umenie), pretože tie majú oveľa silnejší vplyv na zvyšovanie povedomia. Cenou za kvalitu je však množstvo oslovených ľudí, preto sa tieto rôzne prístupy podľa môjho názoru dopĺňajú.
Vyzývam, aby sa demokratický diskurz o bezraste posilnil, či už politickými alebo technickými prostriedkami. Myslím si, že prílišný radikalizmus v nepoužívaní týchto technických prostriedkoch vedie v konečnom dôsledku k politickej impotencii, a chcem veriť, že umiernené a sebakritické používanie „nebezrastových“ prostriedkov nediskredituje náš diskurz.
Umiernený v technických prostriedkoch, radikálny v cieľoch
Táto stratégia je však zbytočná, ak nakoniec zabudneme na korene problémov, ktoré chceme riešiť. Aj keď sa nakoniec dostane k moci nejaká hypotetická „strana bezrastu“, je potrebné, aby ľudia neustále pripomínali lídrom ciele. Na začiatku budú opatrenia nevyhnutne umiernené a neuspokojivé. Je však nevyhnutné, aby táto moc zostala pri radikálnych cieľoch a aby postupne smerovala k čoraz radikálnejším opatreniam, v prvom rade opatreniam, ktoré posilnia postavenie občanov a zavedú skutočnú demokraciu. Barbarstvo nás totiž „prenasleduje ako náš vlastný tieň. Len čo spoločnosť funguje bez rozmyslu, produkuje najhoršie možné zlo. Stroje nám nepomôžu: budeme rovnako nespravodliví s lietadlom ako s baranom a katapultom. Keby socialisti [alebo zástancovia bezrastu] spravovali mesto, bolo by okamžite nespravodlivé; všetko by zhnilo bez radikálnej soli, bez jednotlivca, ktorý odmieta blačať podľa tónu a miery. Jednotlivec, ktorý premýšľa proti spoločnosti, ktorá spí, to je ten večný príbeh; a jar musí vždy zimu premôcť“ (Alain, Rozhovory o moci, text z roku 1911).
Na záver chcem povedať, že aj keď musíme postupovať rýchlo, každá demokratická a nenásilná zmena bude nevyhnutne pomalá. Príliš pomalá na to, aby sme sa vyhli katastrofám. Pokúsme sa len o to, aby bol tento proces čo najmenej pomalý, aby sme zmiernili rozsah budúcich katastrof. A keďže nádej takmer neexistuje – „bláznivá nádej“ by povedal Gandalf -, prijmime konečne myšlienku smrti, našej smrti a smrti bohatého a krásneho živého sveta, ktorý poznáme (poznali sme). Je to paradoxne najlepší spôsob, ako pokračovať v boji s „radosťou zo života“, pretože potom to, čo nás poháňa konať, už nie je strach zo smrti, ale láska k životu.
