Posledné roky nás riadne vyfackali a príjemné to teda určite nebolo. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Kríza odhaľuje. Veľmi veľa sme sa o sebe dozvedeli. Žiaľ, veľa dobrého poznania to nie je. Slováci sa ukázali ako extrémne nesúdržní, hašteriví, malicherní, nevzdelaní, naivní atď. Proste vyspelé národy a kultúry sa v stave krízy takto nechovajú. Tribalizmus cítiť v každej krajine, no u nás má extrémne rozmery a manifestáciu. To, že „keď sa ti Rusko tak páči, odsťahuj sa tam“, alebo „no tak si na ten Západ choď“ som čítal na internete príliš veľa krát. Ako keby v spoločnosti mali právo ostať len tí „so správnym názorom“. V psychológii sa to volá naivný realizmus https://en.wikipedia.org/wiki/Naïve_realism_(psychology) – je to detinská predstava toho, že náš názor o svete je zaručene správny, lebo my sme tí objektívni a každý kto svet vidí inak je zaručene mimo. Takto ale zdravá spoločnosť nefunguje. Zdravá spoločnosť je o tolerancii inakosti a tešenia sa z nej a nie o nenávisti každého, kto je iný ako ja. V zdravej spoločnosti ľudia chápu, že inakosť je obohacujúca, že byť iný je zdravé a nie škodlivé. Svoju inakosť si pestujú a sú na ňu hrdí, lebo inakosť je korením života. To je tam, tu tých iných strieľame na ulici pred barom a kopec z nás tomu ešte aplauduje.
Ľudia si tu taktiež zároveň závidia aj nos medzi očami. Sebecky hrabať k sebe a nehľadieť pritom na iných je národný šport. Platenie daní sa tu absolútne nenosí, veď „spoločnosť podporujú len naivkovia“. Obdivujú sa tu ľudia, ktorí sa prispievaniu do spoločného vyhli – viď napríklad Peter Sagan pobytom v Monaku a nie tí najprosociálnejší z nás. Vzdelaní ľudia a experti sú tu znevažovaní, stále sa rozpráva niečo o „zdravom sedliackom rozume“. Ale to, že sedliactvo a expertné poznanie v nejakom vednom odbore sú ako olej a voda, to si akože nemáme uvedomiť. Keď je pandémia celý národ je plný virológov, keď je vojna na Ukrajine máme tu zrazu milióny expertov na geopolitiku, keď sa hrá hokej, každý je razom vetrom a rokmi praxe ošľahaný tréner hokeja atď. Múdro sa to volá https://sk.wikipedia.org/wiki/Dunningov-Krugerov_efekt = čím ste sprostejší, tým ste sebavedomejší. Keď už je niekde vidno sedliactvo, tak je to tu. Lenže toto sedliactvo nepomáha, ale veľmi veľmi veľmi škodí.
Lojalita k vlastnej krajine je na bode mrazu. 300 000 najtalentovanejších Slovákov a Sloveniek už odišlo a ďalší sa chystajú. Ostávajú tu len tí, čo to akože „nedali“. Ostať tu je prejavom neschopnosti, alebo naivity. Mnohí rodičia deti tlačia do toho, aby odtiaľto odišli. Obdivujú sa tí čo odišli, nie tí čo ostali. Organizovať sa politicky, v odboroch, alebo aspoň v miestnom futbalovom klube, to sa nenosí. Divní nie sú tí, čo nič nerobia, divní sú tí, čo to ešte nevzdali a snažia sa.
Pre toto všetko to nebude náhoda, že Rusko si vybralo práve Slovensko, na rozohratie svojich manipulatívnych mediálnych hier. Idú na to racionálne. Napádajú najslabší článok v Európe, ktorý je vďaka mnohým faktorom – slovanská vzájomnosť, nevzdelanosť, odpor k elitám, všeobecná nasranosť spojená s extrémnou pasivitou, pocit historickej krivdy, pocit hanby za vlastnú krajinu a za vlastnú kultúru, neskúsenosť s vedením štátu atď – extrémne náchylný sa manipulácii poddať. Hrajú s nami „rozdeľuj a panuj“ hru a veľká časť populácie im to žerie. Žiaľ, toto sme my a je len otázka času, kedy na to doplatíme.
Proste ukazuje sa stále viac a viac, akí sme a inšpirujúce to veľmi nie je. To ma vedie k otázke z nadpisu. Budeme tu za 25 rokov? Zaslúžime si vlastnú krajinu? Máme na to vlastnú krajinu mať? Neviem. To ukáže len čas. Ak by som si mal staviť, dal by som to na 50:50. To je desivé poznanie. Keď krajina vznikala, pociťovali sme mnohí eufóriu. Teraz po 30 rokoch je tu tvrdý stret s realitou. Tak takýto teda skutočne sme. Nevychované sebestredné deti, ktoré dostali hračku štátu a miesto toho, aby sa o ňu starali a híčkali si ju, rozbíjajú ju. Najdôležitejšia otázka je preto táto:
CHCETE TAKÍ OSTAŤ, ALEBO SA CHCETE ZMENIŤ???
