Ja sa bojím často. Bojím sa veľa. Bál som sa, keď som vstupoval do predsedníctva odborov a toho, že ma možno vyhodia s hypotékou na krku (a fakt ma vyhodili 
) . Bál som sa, keď som odchádzal žiť do zahraničia. Bál som sa, keď som mal hovoriť pred publikom. Strach je môj každodenný spoločník. No je ním aj odvaha. Lebo nakoniec som do tých odborov vstúpil, nakoniec som roky v zahraničí žil, nakoniec som sa pred tých 100+ ľudí postavil. Strach je reakcia, odvaha je voľba 
U nás na Slovensku si žiaľ väčšina ľudí volí strach. Odvaha sa nenosí. Dokonca sme tak mimo, že tých odvážnych ešte kritizujeme, ževraj „nech nerobia problémy“ 
Sme žiaľ národ asi aj najväčších strachoprdov v EÚ. Videl som to stovky krát ľuďom v očiach, keď som ich ťahal do odborov. Dnešného Slováka proste definuje strach a nie odvaha.
A ruka v ruke so strachom, ide neochota niečo meniť. Vyhráva tu často tá Chestertonova „demokracia mŕtvych“. Sme národ tradícii oveľa viac ako národ zmeny. Keby to fungovalo nenamietal by som. Ale ono to očividne nefunguje, keď sme najchudobnejšia krajina v EÚ 
Preto sa vás všetkých pýtam – naozaj je strach a lpenie na minulosti tá správna voľba ???
