Tento text píšem primárne pre nás približne 15 000 odborárov – aby sme chápali, prečo je naša práca taká náročná – ale aj pre našich 230 tisíc členov a členiek a napokon pre všetkých 2,5 milióna pracujúcich Slovákov a Sloveniek, ktorých sa tento problém týka úplne bytostne.
Prečo sme padli z 65 % na 8,8 % organizovanosti?
Keď Slovensko v 1993 vzniklo, odborová organizovanosť bola okolo 65 % 
Dnes sme na 8,8 % 
Ako je taký drastický úpadok možný?
Predstavte si, že odbory sú záhrada. 
Odborári chodia a polievajú ju krhlou. Ale tá krhla je deravá. Makať, makať, makať – a záhrada je stále suchšia. Niet sa čo diviť, že kopec zapálených odborárov po čase vyhorí a členovia a členky sú nespokojné, lebo situácia na pracoviskách sa stále len zhoršuje
A teraz si predstavte, že tá diera v krhle nie je náhoda. Že ju niekto vedome vyvŕtal. 
Presne to sa stalo na začiatku republiky – keď ľudia z ŠtB,
(údajne hlavným mozgom bol posledný šéf Česko-Slovenskej ŠtB, https://sk.wikipedia.org/wiki/Alojz_Lorenc, ktorý sa následne stal bezpečnostným konzultantom Penty
Hold niektorí ľudia sú systémovo-relevantní vždy – hlavne vtedy, keď nemajú ani štipku empatie + porúchaný morálny kompas a vedia poslúžiť oddane záujmom mocných 
)
spolu s kapitálom vymysleli tzv. 70/30 model.
Tých 70 % peňazí z členského, ktoré zostáva na základných organizáciách, je tou dierou v krhle.
Tých 30 %, ktoré idú zväzom, je ten zbytok vody, ktorý pretečie a nikdy nestačí.
Výsledok? Základky sedia na peniazoch, s ktorými nevedia, čo robiť. Zväzy sú vykastrované, lebo nemajú peniaze na skutočný boj. A kapitál sa teší
Na Západe je to pritom presne opačne – tam krhla netečie, lebo všetka voda (100 % peňazí) ide do zväzov. Tie potom dokážu organizovať násobne viac aktivít. 
Preto je na Islande v odboroch 92 % pracujúcich a skracujú tam momentálne pracovný týždeň na 35 hodín a u nás len otrasných 8,8 % a sme najchudobnejšia 27. krajina v EÚ, i keď sme 19. v produktivite práce
A teraz si predstavme, čo by to znamenalo pre Slovensko, ak by naše odbory boli na tom ako tie na Islande: tisíce odborárskych profesionálov, špičkoví právnici, médiá, ktoré konečne nepatria oligarchom, ale ľuďom. Predstavme si odbory, ktoré dokážu vyjednať platy a podmienky tak, že by Slovensko prestalo byť montážnou dielňou a stalo sa miestom, kde sa oplatí žiť a pracovať. 
Veď preto kapitál hneď na začiatku transformácie vedel, že odbory treba zničiť lebo silné odbory sú najväčší a najnebezpečnejší nepriateľ kapitalistov 
Čo robia slovenské odbory?
Na Slovensku sa odborové organizovanie zvrhlo na rozdávanie vianočných kolekcií, varenie kapustníc, či organizovanie klauniád pre deti. Namiesto toho, aby sa odboroví predáci permanentne vzdelávali, aby mali odbory zaplatených najlepších právnikov v krajine, aby systém bol udržateľný a rástol
Dnes tak v slovenských odboroch nepôsobí ani 100 odborárskych profesionálov. A to aj napriek tomu, že – aj pri otrasnej 8,8 % organizovanosti, pri 2,5 miliónoch pracujúcich a členskom 10 eur mesačne – odbory stále dokážu vygenerovať približne 26 miliónov eur ročne
A teraz si predstavme, že by tie peniaze neboli rozhádzané medzi 5 000 základných organizácií a 26 zväzov, ale koncentrované – ako je to v Rakúsku – do 7 silných zväzov. A nebolo by v odboroch 8,8 % pracujúcich ale 92 % ako na Islande. To by bola sila! 
Pracujúci by sa nemuseli báť ísť do štrajku, pretože by vedeli, že za nimi stojí profesionálna organizácia s ročným rozpočtom v stovkách miliónov Euro, ktorá ich podrží
Cena marazmu
Dnes sme sa dopracovali do stavu, že tento odborársky marazmus oberá Slovensko každoročne o približne 20 miliárd eur – teda skoro 20 % HDP. Sú to ušlé mzdy, ušlé dane, ušlý rast produktivity. Na pracujúceho Slováka a Slovenku to je približne 500 Euro mesačne, čo nemá Toto bohatstvo, ktoré pracujúci vytvoria, tu neostáva – vysáva sa buď na Západ, alebo si ho privlastňuje domáca oligarchia. Veď preto máme už 4 miliardárov 
A všetci naši politici aj odborári sú viac alebo menej s týmto zadobre a čušia o tom. Preto tento status quo udržiavajú, preto o 70/30 modeli – bezkonkurenčne najväčšom probléme našej krajiny – takmer nikto verejne nehovorí. Vyzerá to tak, že ani KOZ, ani KOVO, ani ECHOZ, ani iné zväzy sa k tomu brutálnemu problému našich odborov celé roky nepriznali. Buď sa tvária, že problém neexistuje, alebo sa jednoducho boja – možno Penty, možno Haščáka, možno J&T, možno Lorenca
A keď sa niekto búri a poukáže na to, je zo zväzov vystrnadený
Ale ak by sme tento model zmenili, tých 20 miliárd by prestalo tiecť preč. Ostávalo by doma. Znamenalo by to lepšie školy, lepšie nemocnice, vyššie mzdy – a konečne aj pocit, že sme pánmi vo vlastnej krajine. 
Prvý máj – sviatok, ktorý sme zabili
Výsledok? Zväzy sú nefunkčné, Konfederácia odborových zväzov je nefunkčná. Už to došlo tak ďaleko, že ani Prvý máj – najväčší sviatok pracujúcich na svete s 135-ročnou tradíciou – neoslavujú.
A pritom v susednej Viedni je to naopak – tam je Prvý máj každoročne najväčším sviatkom práce od 19. storočia, v uliciach sú desaťtisíce ľudí, keď sa akcia vydarí a účasť je nadpriemerná aj 100 000 a celé mesto dýcha solidaritou. 
U nás odbory nezvládnu ani niekoľko stovák ľudí na námestí SNP v Bratislave. Hold Rakúsko ma funkčné odbory a 98% pokrytie kolektívnymi zmluvami, my 70/30 model a 25% pokrytie kolektívnymi zmluvami a aj preto polovičné mzdy oproti nim
Kto je za to zodpovedný?
Treba si uvedomiť, že všetci tí Ficovia, Pellegriniovia, Ondrušovia, Blahovia, Bekmatovovia, Uhlerové, Kurucovia, Chmelárovia atď – všetci naši politici, žurnalisti, verejní intelektuáli – sú súčasťou problému a nie riešenia. Fidlikajú na Titaniku našej spoločnosti
Tvária sa, že bojujú za pracujúcich, vypisujú statusy, natáčajú videjká, hrajú sa na hrdinov, hromžia päsťami, vykrikujú na pódiách. Ale kým sa nezalepí tá deravá krhla – kým sa nezmení 70/30 model – sú to všetko len brutálne tliachanice a odvádzanie pozornosti od nášho skutočného problému. 
Ak odbory neopravíme, zožerú nás fašisti
Ak by tým ľuďom naozaj išlo o pracujúcich tak, ako tvrdia, toto čo tu píšem, by bol evergreen, o ktorom by hovorili každý druhý týždeň. Pretože toto majú vedieť všetci pracujúci ľudia na Slovensku
Kým naše odbory neopravíme, kým nezmeníme 70 %/30 % model na 100 % model, cesta ku dnu bude pokračovať 
A na tom dne čaká fašizmus – a už po nás naťahuje svoje nechutné paprče. 
Ale ak sa prebudíme a prestaneme byť fidlikantmi na Titaniku, máme ešte šancu otočiť kormidlo. 
Máme šancu vybudovať odbory, ktoré budú skutočnou silou – odbory, ktoré nielen prežívajú, ale menia krajinu. A to je vízia, ktorá stojí za boj. 
Chceš byť súčasťou problému ako oni, alebo súčasťou riešenia ako my v Novej Ľavici?
