Ľudské zviera je z hľadiska vesmíru zanedbateľná entita. Na planéte, ktorá je len prachovým zrnom obiehajúcim jednu z miliárd hviezd v jednej z miliárd galaxií, sa vyvinul tvor, ktorý si o sebe pred tisícročiami začal myslieť, že je stredobodom všetkého. Celé naše dejiny si človek nahováral, že vesmír vznikol kvôli nemu. Že slnko obieha Zem. Že sme koruna stvorenia. Že celý vesmír má zmysel len preto, že ho my pozorujeme 
Len pred pár desiatkami rokov – v mierke vesmíru len pred zlomkom sekundy – sme si začali uvedomovať pravý opak. Nie sme stred vesmíru. Nie sme stredobodom ničoho Nie sme nič viac než biochemické procesy na vlhkej skale letiacej vesmírom rýchlosťou desiatok kilometrov za sekundu. Nie sme nič viac než komplikované, samoorganizované zhluky uhlíka, ktoré sa dočasne stali vedomými.
A predsa, veľká časť ľudstva tento fakt nepozná. Alebo si ho lepšie povedané odmieta pripustiť. Žije ďalej v rozprávkach, vo svete ilúzií, v narcistickej predstave, že všetko sa točí okolo nich 
Táto kolektívna porucha vnímania reality má tragické dôsledky: správame sa k životu okolo nás ako sadistickí tyrani. Zabíjame planétu, ktorá nás stvorila, drancujeme zdroje, ničíme ekosystémy, správame sa voči iným tvorom a voči sebe navzájom s odpornou bezohľadnosťou, ktorá nemá obdoby.
Je čas priznať si pravdu. Nie sme ako bohovia. Ako vravím, nie sme centrom ničoho. Sme len dočasné, omylné bytosti v obrovskom, chladnom a krásnom vesmíre. A práve táto malá, pokorná pozícia môže byť paradoxne oslobodzujúca. Ak prestaneme živiť svoj velikášsky blud, môžeme sa konečne začať správať rozumne. Pokorne. Spolupracovať, nie dobývať. Chrániť, nie ničiť. Žiť v úcte k životu a k sebe navzájom – a možno tým aj dať nášmu krátkemu pobytu na tejto planéte aspoň nejaký zmysel 
